Kam kráčaš, labužník? Pýtali sa občas Nitrania ešte v období pred vojnou. Mnohí odpovedali, že kráčajú pod Zobor do známej vinárne pána Drgoňa. Tam kdesi siahajú korene reštaurácie, ktorá už pár rokov láka na dobré jedlo pod názvom Quo vadis. Nielen miesto, ale aj názov „zdedili“ manželia Kormanovičovci od predošlej majiteľky. Od otvorenia reštaurácie v roku 2011 prešla koncepcia niekoľkými zmenami, aby sa napokon ustálila v rustikálnom, akoby provensálskom štýle. Vnútorné priestory nie sú veľké. Od jari do jesene im však pomáha do hnedo-zelena ladená a strieškou chránená terasa, ktorú sme zažili v posledný deň jej tohtoročného fungovania. Na rozdiel od iných reštaurácií je vždy plnohodnotným priestorom – aj tam sú stoly prestreté a obsluha rovnako promptná a milá.
Quo vadis na sto percent napĺňa predstavu o útulnej, rodinnej reštaurácii. Hosť naozaj cíti, že dokráčal správne; je vítaný a vážia si ho. Starajú sa o neho od chvíle, keď vošiel (čašník okamžite prerušil rozhovor so známym, aby nás hlasno pozdravil), až po konečné „do videnia“ !
Kulinárske skúsenosti majiteľov, ktorí si splnili sen po rokoch na luxusných výletných lodiach, sme začali preverovať polievkami. Paradajková s parmezánovým krekrom bola správne sladko-kyslo vyvážená, ale Tekvicová s jadierkami (obe po 2,90 €) zniesla aj najprísnejšie chuťové kritériá. Navyše stelesňovala sezónu, ktorá počas našej návštevy panovala. Pri výbere hlavného jedla sme dali na rady čašníčky a zvolili si Parmezánovú tarhoňu s hubami a hovädzou sviečkovicou (9,90 ). Už pri prvom hlte sme dali za pravdu miestnym, ktorí ho považujú za hit a reštaurácia je ním známa po celom meste.
Dlho sme sa rozhodovali medzi Bravčovými líčkami sous-vide s ružičkovým kelom a haluškami (9,90 ) a Grilovanými kačacími prsiami s gaštanovo-jablkovým pyré a zemiakovými pampúchmi (10,90 ). A tak napokon prišlo k omylu. Kvôli netradičným prílohám sme si vybrali kačacinu, ale priniesli nám líčka. Čo sme si pri prvých hltoch ani neuvedomili... Potešila nás však nielen vynikajúca chuť a aranžmán jedla, ale aj reakcia čašníčky, ktorá dala okamžite pripravovať správne jedlo. Aj sme váhali, či to nie je škoda surovín i námahy... napokon však zvíťazila túžba ochutnať aj tú kačacinu. Mimochodom, v reštaurácii nás prekvapili a potešili do tretice, keď nám espresso servírovali ako pozornosť podniku – ako ospravedlnenie za ten omyl.
Kým Marek Kormanovič šéfuje slanej kuchyni, nedotknuteľné kráľovstvo manželky Evy dýcha sladkosťou. Pritom používajú spoločné zásoby; počas našej návštevy, napríklad, tekvicu, mrkvu, gaštany. Už pri tabuli pred vchodom začnú hosťovi tiecť „pro-sladké“ slinky, keď si prečíta zoznam dezertov – tekvicovo-karamelová torta, mrkvová torta, mandľovo-žĺtková torta, gaštanové tiramisu, makovo-citrónová torta (po veľmi sympatických 2,20). Ochutnali sme prvé dve a veru... so škraboškou na očiach by sme za tradične lahodnou chuťou dezertov neboli nikdy hľadali zeleninu...
Za zmienku určite stojí malé ihrisko pre deti či dobre pripravené espresso. No a samozrejme obsluha s presne nadávkovanou úslužnosťou, zhovorčivosťou aj nevtieravosťou. Len nám bolo ľúto, že sme majiteľov – majstrov svojho remesla neuvideli.
