Rómku si zmýlili so šľapkou, chceli ju vyhodiť. Špina v SND je o predsudkoch aj extrémizme

Špiny sa (ne)treba báť. Ideálne ju treba vyčistiť, teda odstrániť. Ale nie takým drastickým a v konečnom dôsledku absurdno-humorným spôsobom, ako to urobí jedna z postáv v rovnomennej divadelnej inscenácii, ktorá mala premiéru v SND. Špina v jej názve je síce prezývkou jednej z postáv, ale v skutočnosti ide skôr o zlobu a nenávisť v človeku.

Divadelná hra súčasného maďarského autora Bélu Pintéra otvára viaceré spoločenské témy, poukazuje na naše predsudky či tendencie uchyľovať sa k jednoduchým riešeniam, a to aj formou radikalizácie a extrémizmu. Robí to však s takým cynickým humorom, politickou nekorektnosťou a nemilosrdnou sebairóniou, že neostáva iné, ako sa smiať. Miestami aj cez slzy.

Od adopcie k rozvratu

Dej inscenácie sa odohráva počas dvanástich mesiacov, ktoré od základu zmenia život nielen jedného bezdetného manželského páru, ale v podstate celej dediny. A hoci režisér inscenácie Ján Luterán ponechal príbeh na maďarskom vidieku, jeho platnosť je univerzálna – v rovnakých rozmeroch sa deje aj na Slovensku či v meste.

Sériu tragikomických situácií s kataklizmatickým a zároveň symbolickým koncom spustí túžba podnikateľského páru v stredných rokoch – Ireny (Monika Hilmerová) a Attilu (Alexander Bárta) – po dieťati. V čase, keď obaja dieťa nechceli, lebo sa venovali biznisu, ho mať mohli. Keď ho konečne začali chcieť, už to možné nebolo.

Že vlastné dieťa už Irena mať nemôže, sa dozvie divák hneď v úvodnej scéne, v ktorej neempatický doktor (Richard Stanke) páru ozrejmí, že Irene práve odobrali reprodukčné orgány. Bez toho, aby žena presne vedela, akú operáciu vlastne podstúpila. Aj takýmto cynickým spôsobom poukazuje autor divadelnej hry na rôzne „neduhy“ zdravotníctva.