Zástankyňa minimalizmu: Hračky sú pliagou moderného rodičovstva

Začiatkom júna odchádzate s rodinou do Spojených arabských emirátov, kde ste kedysi žili. Tvrdíte, že sa kruh uzavrie. Ako to myslíte?

Už desať rokov žijeme ako nomádska rodina. Manžel je vrtný inžinier, v rámci práce ho firma vždy povolá do nejakej inej krajiny. Žili sme v Katare, Nemecku, v emirátoch. Práve tam sa začala naša cesta minimalizmu.

Čo bol rozhodujúci moment?

Keď sme boli mladí, dokázali sme sa presťahovať zo Slovenska do Holandska v malom aute. Lenže postupne sa náš majetok rozrastal, prišli deti. Obrovský zlom u mňa nastal, keď sme sa museli vrátiť z emirátov späť do Európy.

Museli sme si pobaliť všetko do posledného špendlíka a poslať veci z jednej strany zemegule na druhú. Zrazu si uvedomíte, koľko škatúľ ste zabalili, koľko stojí doprava. Možno keby sme sa tak často nesťahovali, zrejme by som to nikdy neriešila.

Andrea Richardson Zdroj: Archív A. Richardson

Z emirátov ste sa presťahovali do Nemecka. Čo vás tam čakalo?

Nevyberali sme si dom podľa lokality, ale aby bol dostatočne veľký pre všetky veci. Vtedy som si povedala, že je to absurdné. Navyše, bolo to v čase, keď vrcholila migračná kríza.

Videla som mamičky s malými deťmi, ktoré mali veci doslova len v batôžku. Neďaleko od nás bolo migračné krízové centrum, stretávala som ich každý deň, chodievala s nimi na kurzy nemčiny. Kým mne prišli veci v lodnom kontajneri a vybaľovala som asi tristo škatúľ, neďaleko boli ženy, ktoré bojovali o holý život a prišli do Európy s prázdnymi rukami. Bol to taký kontrast - skok z bubliny na zem.

Problémom podľa všetkého bola každodenná rutina vo veľkom dome.

Tým, že som mama s deťmi v domácnosti, chcela som pracovať na svojom online biznise. Takisto som plánovala, že sa budem učiť jazyky, spravím si nejakú školu. Lenže týždne ubiehali a ja som sa stávala otrokom nášho domu.

Keď manžel išiel ráno do roboty a deti do školy a škôlky, ja som od rána do večera riešila len dom. Mali sme všetkého prebytok, obrovskú záhradu a nemala som žiadnu pomoc, z čoho som bola frustrovaná. Vravela som si, že toto nie je normálne, keď máme všetko a stále toho nemáme dosť a zároveň všade vznikal neporiadok.

Nie ste len perfekcionistka?

Nie. Deti mali plné izby hračiek. Keď prišli zo školy domov, boli vo svojej izbe asi päť minút. Všetko si zo skríň a poličiek vyhádzali, urobili obrovský neporiadok a potom prišli za mnou do kuchyne. Chceli sa hrať, boli nespokojné. Nechápala som, kde je problém.

Nedostatok hračiek? Mala som pocit, že ako mama nezvládam deti, domácnosť, nemala som čas na seba, čo sa potom prelialo do vzťahu s manželom. Začala som zvyšovať hlas, bola som nervózna. Pochopila som, že všetko, čomu sa venujem, sú veci. Mala som plné zuby domu a garáže. Tá bola taká plná, že sme si tam ani auto nevedeli zaparkovať.

Čo teda bol prvý krok?

Hračky. Tie sú pliagou moderného rodičovstva. Ženy neustále niečo prekračujú, upratujú a to ich frustruje. Zobrala som 80 percent hračiek a dala som ich do