Všetky služby sú pre vašich klientov zadarmo?

Väčšina služieb áno, niektoré sú však spoplatnené. Pranie stojí dve eurá, obed je za 30 centov a po 10 centov za kus oblečenia sa platí pri šatníku. Klient si môže za služby zaplatiť alebo využiť náš kreditový systém. Ak nám napríklad klienti pomôže s dezinfekciou či upratovaním, získa za to kredit. Nemusia teda platiť v hotovosti, pokiaľ si to vedia odrobiť „na rajóne“. Niekto umyje toalety, iný pomôže upratať na dvore a podobne. Kreditový systém je dobrý v tom, že mnoho klientov naozaj nechce žobrať peniaze na nocľah či stravu, je to pre nich ponižujúce. Takto majú možnosť si na základné potreby svojho dňa „zarobiť“ poctivo u nás. Navyše práca je niečo, čo má pre nich hodnotu, niektorí čakajú už hodinu pred otvorením v zime, aby si ten rajón obsadili. Sme radi, keď aj naši klienti prispievajú k chodu Domca.

Ako bojovať s predsudkami o bezdomovcoch? Mali ste aj vy nejaké pred prácou vo Vaguse? 

Najčastejší predsudok vzniká z toho, že ľudia si predstavujú bezdomovca ako špinavého, zarasteného či opitého. Neuvedomujú si však, že bezdomovec môže byť aj človek, ktorý sedí vedľa nich v MHD a je čistý, pekne oblečený, možno dokonca s novým smartfónom v ruke. Mnoho dobrovoľníkov, ktorý k nám prídu do jedálne vydávať jedlo, sa ma potom pýtajú, prečo sú niektorí na ulici, veď vyzerajú úplne „normálne“.

Na snímke je situácia v uliciach Bratislavy počas pandémie.
Zdroj: NORBERT SKALIČAN

Častokrát sa však na ulici ocitnú aj ľudia, ktorí majú napríklad malý invalidný dôchodok a nemajú niajký iný príjem. Nepijú, ani netrpia inou závislosťou, len nie sú schopní pracovať, aj keď chcú, a ak si vyplatia ubytovňu na mesiac, ostane im 80 euro. Keď si majú zaplatiť lieky a ďalšie výdavky, potrebujú obed za 30 centov u nás v centre. A toto môže byť prípad naozaj hocikoho, aj niekoho, na koho by sme to nepovedali. Aj takí ľudia sa stávajú našimi klientmi.

V čom je rozdielny život vo Vaguse v čase pred pandémiou a teraz? 

Najlepšie to vidno na tom, ako sa tu klienti menia. Predtým sme tu mávali stabilné percento klientov, ktorí nás navštevovali roky. Ja som bol mesiac na PN v januári a teraz každého druhého klienta nepoznám po mene a vidím samé nové tváre.

Najintenzívnejšie to bolo cez prvú vlnu, počas prvého lockdownu, kedy sa veľmi prepúšťalo zo zamestnania. Ľudia, ktorí pracovali cez rôzne agentúry, dostávali zo dňa na deň výpovede. To sú ľudia, ktorí robili roky napríklad na pásových linkách v automobilkách, mali relatívne dobrý štandard. Lenže si nesporili na horšie časy a bývali v ubytovniach. Štát pre nich nemal žiadne riešenie, a ak nemali pomoc od rodiny, dostávali sa rovno do centier, ako je to naše.

Čím by ste ľudí „nalákali“ na dobrovoľníctvo? 

Často sa nám stáva, že sme zavretí vo svojej bubline. Dobrovoľníctvo je dobré na to, aby sme našu komfortnú zónu aspoň občas opustili, videli aj niečo iné, ako len to naše, každodenné. Tiež to môže byť liek na naše sťažovanie sa, keď sa nám zdá, ako toho máme málo a čo všetko by sme ešte potrebovali ku šťastiu. Pandémia bola v tomto prípade akcelerátorom. Možno trochu zmenila aj to, ako ľudia nazerajú na spoločnosť. 

OZ Vagus
Zdroj: OZ Vagus - archív

Dobrým príkladom je prvá vlna. Našim klientom sa vtedy ešte darilo korone vyhnúť. Varievali sme obedy aj olovranty s možnosťou vziať si ich so sebou, pretože sme odvšadiaľ z veľkej solidarity dostávali veľmi veľa jedla. Aj dobrovoľníkov na varenie sme mali veľa, ale nechceli sme ich odmietať. Tak sme vymysleli aj varený olovrant. Jeden dobrovoľník o dvanástej dovaril a keď všetko poupratoval, hneď ho vystriedal druhý dobrovoľník, ktorý prišiel variť ďalšiu várku len „so sebou“, lebo sme chceli, aby sa toho všetkého rozdelilo čo najviac.

V čom je iná druhá vlna?

Počas prvej vlny bolo veľa klientov nahnevaných, pretože opatrenia vo veľkej miere zasiahli do ich každodenného života. Pre niektorých to znamenalo menej peňazí, keďže ľudia neboli v uliciach. Tiež sa už nemohli skryť pred zimou v nákupných centrách a aj režim fungovania v denných centrách a nocľahárňach musel byť zmenený. Niektorí sa na ulicu dostali práve kvôli prepúšťaniu. Boli teda logicky veľmi frustrovaní z opatrení. Mnohí ich považovali za zbytočné, keďže nákaza sa nejako nešírila v ich okolí.

Druhá vlna však zasiahla ľudí bez domova veľmi silno. Teraz ich je veľa pozitívnych. Veľa z nich aj cez vlastnú skúsenosť pochopilo, že to nie je len vymyslená choroba. Niektorí majú ťažšie stavy. Prednedávnom sme napríklad boli zaniesť veci klientovi, ktorý je napojený na pľúcnu ventiláciu. Už to neberú na ľahkú váhu.