Cez deň sa v dreze hromadí špinavý riad, poháre, panvica s pripáleným olejom, vidličky či nože. Ak nemáte umývačku riadu, zrejme to poznáte veľmi dobre. Neumytý riad navyše smrdí a členovia domácnosti na seba krivo zazerajú, kto sa nakoniec obetuje a lepkavé taniere umyje. Muži teraz zbystrite pozornosť.
Nedávna správa americkej neziskovej organizácie Rady súčasných rodín (CCF) naznačuje, že odpoveď na otázku, kto nakoniec umyje špinavý riad, môže mať významný vplyv na zdravie a pevnosť partnerského vzťahu, upozorňuje magazín The Atlantic.
Štúdia skúmala rôzne úlohy v domácnostiach – nakupovanie potravín, pranie, vysávanie či upratovanie. Zistila, že pre ženy v heterosexuálnych vzťahoch je mimoriadne dôležité „zdieľať“ zodpovednosť za umytie špinavého riadu. Ide o činnosť, ktorú zdôraznili najviac. Ženy, ktoré umyjú drvivú väčšinu tanierov, sú z prieskumov menej spokojné v danom vzťahu, v rodine dochádza k častejším hádkam a dokonca to vplýva aj na sexuálny život. Inými slovami: Ak chce muž v domácnosti pomôcť a mal by si vybrať aspoň jednu činnosť, za ktorú by bol zodpovedný, tak by to malo byť práve umývanie špinavého riadu.
Dan Carlson, odborný asistent pre štúdium rodinných a spotrebiteľských štúdií na univerzite v Utahu a vedúci autor štúdie, tvrdí, že dôvod je viac-menej jednoznačný. Bez ohľadu na názory o zrovnoprávnení pohlaví priznáva, že muži by mali svoje partnerky pochváliť, ale na rozdiel od skvelého jedla či vysádzania kvetov v záhradke pochváliť ženu za umytý riad je troška divné. Štúdie naznačujú, že povinnosti v domácnosti si chlapi čoraz viac uvedomujú a podiel mužov, ktorí vysávajú či umývajú riad, sa oproti generácií našich otcov a dedov podstatne zvýšil.
Prehnaná ochrana detí
Každý rodič chce, aby ich dieťa bolo šťastné. Lenže prehnaná ochrana detí pred sklamaním či neúspechom zabraňuje tomu, aby sa dieťa poučilo zo svojich chýb a prevzalo zodpovednosť za vlastné činy. Ochrana detí pred zlými zážitkami alebo pred detským dobrodružstvom ich totiž nepripraví na reálny život, kde človek čelí výzvam a hrozbám každý deň. To je motív článku, ktorý sa objavil v magazíne The Atlantic.
Reportérka magazínu tvrdí, že starostlivosť rodičov o bezpečnosť zbavila detí nezávislosti, riskovania a prirodzeného objavovania tajov sveta. Prílišná ochrana detí nemá nič spoločné s bezpečnosťou, ide len o chýbajúcu dôveru v schopnosti dieťaťa. Berie dieťaťu možnosť stať sa vďaka skúsenosti múdrym.
Článok sa venuje novému druhu detského ihriska v Británii, ktoré je na prvý pohľad nebezpečné a vyzerá ako smetisko. Na druhej strane poskytuje voľnosť pre hranie detí vo veku od päť rokov, ktoré samé vedia identifikovať nebezpečenstvo. „V skutočnom svete je život plný rizík, finančných, fyzických, emocionálnych, sociálnych, a tie sú nevyhnutné pre zdravý vývoj detí,“ povedala v článku psychologička Joe Frost.
V polovici 90. rokov minulého storočia prijalo Nórsko zákon, ktorý vyžadoval od prevádzkovateľov ihrísk splnenie určitých bezpečnostných noriem. Ellen Sandseterová, ktorá je profesorkou vzdelávania v ranom detstve Queen Maud University College v Trondheime, si všimla, že ihriská v jej okolí sa zrazu premenili na sterilné a nudné miesta.
O niečo neskôr napísala dizertačnú prácu o mladých, ktorí jednoducho potrebujú nebezpečenstvo precítiť a riskovať. Všimla si, že ak by túto túžbu nemohli „nakŕmiť“ spoločensky prijateľným spôsobom, niektorí by to hľadali niekde inde, aj vo forme bezohľadného správania sa.
Premýšľala nad tým, či sa niečo podobné môže vyskytnúť aj medzi mladšími deťmi, keďže ich ihriská sa stali bezpečnejšími a menej zaujímavými. V roku 2011 vydala štúdiu, v ktorej tvrdí, že deti chcú ochutnať strach a vzrušenie. To ale neznamená, že to, čo robia, musí byť aj skutočne nebezpečné, stačí, že majú pocit, že čelia vlastnému riziku. To ich vydesí, ale potom prekonajú strach.
V článku E. Sandseter identifikuje šesť druhov riskantnej hry: byť vysoko, manipulovať s nebezpečnými nástrojmi ako ostré nožnice alebo nôž, byť v blízkosti nebezpečných prvkov (oheň, voda), zápasiť a hádať sa a rýchle jazdenie na bicykli. Deti si tieto nebezpečenstvá od istého veku uvedomujú a keď ich rodičia nechajú samé, ide pre nich o obrovský zážitok. Spoznávanie samého seba je totiž pre vývoj dieťaťa mimoriadne dôležité.
Zdroj: flickr.com / Andrew Newill | cc
Proti rasizmu knihami
Pred vyše rokom v USA skupina teenagerov popísala historickú budovu školy rasistickými nápismi typu „biela sila“ či „čierna sila“. V škole sa učili deti černošského obyvateľstva v čase, keď bola v USA bežná ich segregácia. Celý prípad sa dostal až pred súd.
Sudkyňa Avelina Jacob neudelila mladíkom verejnoprospešné práce, ale zvolila oveľa sofistikovanejší prístup. Prikázala im, aby si povinne prečítali knihy, ktoré sa venujú tematike Židov, rasizmu či fašizmu. Následne mali vypracovať eseje. Medzi nimi bola napríklad kniha Noc od Elie Wiesel, ktorá opisuje traumy holokaustu, či knihy Mayi Angelou, ktorá v knihe I Know Why the Caged Bird Sings opísala neľahké detstvo a dospievanie černošského dievčaťa v časoch, keď neboli pre čiernu menšinu vybojované základné práva. Rozsudok v okolí mestečka Ashburn vyvolal rozpaky a znepokojenie, pretože podľa mnohých nešlo o trest.
Denník The New York Times sa po roku prípadu opäť venoval a dostal sa k eseji jedného z chlapcov, ktorý si pár kníh zo zoznamu prečítal. Tvrdí, že ho asi najsilnejšie zasiahla kniha 12 rokov otroctva od Solomona Northupa (bolo to aj sfilmované, trailer nižšie) a vyššie spomínaná kniha Noc.
„Netušil som, ako hlboko siahajú temné udalosti ľudských dejín,“ napísal. Keď popísal školu vulgarizmami, netušil, čo vlastne svastika (hákový kríž) znamená, ale čítanie kníh mu pomohlo lepšie pochopiť historické súvislosti. V eseji tvorí, že knihami pochopil traumy černošského obyvateľstva a priznal, že sa hlboko mýlil. „Ku všetkým by sa malo pristupovať s rovnosťou bez ohľadu na rasu, náboženstvo, pohlavie alebo orientáciu,“ napísal vo svojej eseji. „Urobím všetko pre to, aby som už znova nikdy nebol taký nevedomý,“ dodal.
Existuje peklo?
To nik s určitosťou nevie, ale v posledných dňoch to riešila televízia BBC či denníky The Guardian, The New York Times a teraz sa do prípadu zaplietol aj The Economist. Pápež František zjavne mnohým zamotal hlavu a v hre toho nie je málo. „Čo keď nepolepšiteľných hriešnikov vlastne nič strašné nečaká?“ pýta sa týždenník Respekt.
Na začiatku tejto debaty bol priateľský rozhovor pápeža Františka s talianskym novinárom a zarytým ateistom Eugeniom Scalfarim. Obaja sa dobre poznajú a dôverujú si. Novinár zverejnil niektoré „citácie“ z rozhovoru a senzácia bola na svete. Novinár si nič nenahrával ani nezapisoval, je si však istý, že pápež vyhlásil, že „peklo neexistuje“. Hriešnici, ktorí nie sú ochotní kajať sa, sú v tomto podaní potrestaní tým, že ich duša zmizne a prestane existovať. Pokornejší ľudkovia naopak nájdu odpustenie a strávia večnosť u Boha.
Samozrejme, Vatikán slová pápeža popiera. Debata bola súkromná a jej prerozprávanie nesprávne. Pápež o pekle hovoril už v minulosti. Portál National Catholic Reporter napríklad pripomína, že sa ním vyhrážal napríklad talianskej mafii, keď ju vyzýval, nech sa primkne k Bohu a vydá sa cestou pokánia. Web pripomína aj otázku istej skautky, ktorá sa pápeža spýtala, na čo je peklo, keď Boh odpúšťa všetkým. Pápež vyhlásil, že to je naozaj ťažká otázka, pokračoval však výkladom o pýche a arogancii. Tvrdí, že Boh chce hriešnikom odpúšťať, ale tí, ktorí to odmietajú, skončia v pekle.
Podľa portálu väčšina súčasných teológov súhlasí s pápežom. Peklo nie je o ohni a diablovi, ide o našu slobodu povedať Bohu nie, našu slobodu odmietnuť jeho lásku a vybrať si osamelosť. Peklo je tak absencia lásky a spoločenstva. Peklo podľa nich vytvárajú ľudia svojimi rozhodnutiami.
Zdroj: simpsons.wikia.com
Raj na zemi cez Airbnb
Ryan Clark Doyle žije svoj sen. Po tom, ako ho vyhodili z práce počas dovolenky na Mallorce, sa rozhodol pokračovať v cestovaní. Kúpil si kameru, naučil sa strihať a teraz cestuje po celom svete. Preslávil sa tým, že cielene hľadá najbláznivejšie ubytovania cez portál Airbnb. Výmenou za nádherné videá mu ubytovatelia zadarmo poskytujú nocľah. Odporúčame jeho profil na Instagrame a kanál na Youtube.
