Svetoznámy fotograf Tono Stano: Peniaze nenaháňam, ony prenasledujú mňa

Okrem fotografovania a maľby ho baví mineralógia, rybárčenie, dizajn či recyklácia. Každý človek by mal podľa neho žiť život umelca, lebo s kreativitou je život oveľa lepší. Netreba pritom vystavovať v galérii, stačí netradične urobiť obed. Tono Stano je jeden z najvýznamnejších predstaviteľov slovenskej novej vlny. Jeho slávna fotografia Zmysel z roku 1992 inšpirovala tvorcov hollywoodskeho filmu Showgirls pri tvorbe filmového plagátu. Odvtedy ju mnohokrát imitovali. Jedným z jeho zberateľov je aj český miliardár Petr Kellner. Výstava fotografií Tona Stana v bratislavskej White & Weiss Gallery potrvá od 9. septembra do 23. októbra tohto roka. TREND sa s umelcom rozprával o jeho živote, tvorbe a filozofii, stretnutí s ŠtB, ale aj o fotografovaní svetových hviezd pre filmový festival v Karlových Varoch.

Už v 16 rokoch ste vedeli, čo očakávate od života – slobodu tvoriť. Ako sa túžba po slobode vo vás zrodila?

Už keď som študoval na strednej škole umeleckého priemyslu (ŠUP), som si všimol, že socialistický systém je akosi divne nastavený. Nemohúci. Nechcel som byť zamestnancom tohto systému, preto som sa snažil zistiť, ako sa v ňom dá dostať na voľnú nohu, aby som mal slobodu vyjadrovania. To ma doviedlo do Prahy na FAMU. Bola to jediná škola, ktorá mi prácu na voľnej nohe umožňovala. To, že som to dokázal, považujem za zásadnú vec. Človek by nemal od života niečo pasívne očakávať, mal by sa nastaviť tak, aby aktívne zrealizoval svoje sny a predstavy. Akýkoľvek darček zhora je len niečo navyše. Ľudia majú obrovské možnosti, čo všetko robiť, ale veľmi málo ich využívajú.

Kedy ste objavili svoje umelecké cítenie?

U mňa sa to začalo na základnej škole, keď moja učiteľka kreslenia prišla za rodičmi, že so mnou musia niečo robiť, lebo mám talent. V dvanástich rokoch som si vypýtal olejové farby a začal som maľovať obrazy. Kreslenie je spontánny prejav, ktorý nikdy nezanikne. Každý človek má na niečo talent. Ja som sa bránil učiť gramatiku, zdala sa mi zbytočne komplikovaná. Nechcel som si ňou zamestnávať mozog, a tak som si ho nechával na slobodné tvorenie a voľnomyšlienkarstvo.

Na ŠUP ste pôvodne chceli študovať grafiku, ale tá bola plná. Tak ste šli na úžitkovú fotografiu. Boli ste z toho sklamaný?

Neriešil som to ako sklamanie. Mám totiž povahu, že v každej situácii si poradím. Keď som ako dedinčan prišiel medzi mladých ľudí, ktorí sa hlásili na grafiku, mal som pocit, že sa odo mňa čímsi líšia. Pôsobili ako starší a skúsenejší. Bolo mi jasné, že sú z veľkomesta, možno majú konexie. Potom som si vypočul Milotu Havránkovú, ako hovorí o fotografii, a to mi konvenovalo. Jej otvorenosť. A tak som si vybral štúdium fotografie a neľutujem. Nie je dôležité trvať na médiu. Je to len nástroj. Každé médium je dobré, len treba vedieť, čo človek chce.

Už na FAMU, kde ste študovali na katedre fotografie, ste sa vyznačovali iným videním, cítením, estetikou. Keď ste mali nafotiť cyklus gotickej architektúry, prišli ste s nápadom urobiť fotky dedinských skleníkov. Nemali ste obavy, že z toho budú problémy?

Keď niekam prídem a cítim sa v tom prostredí silný, viem, že si môžem dovoliť robiť to, čo chcem. Pochopil som, že učitelia boli v porovnaní so mnou slabí. Vygeneroval som si vieru a chuť robiť veci po svojom a to sa ma stále drží. Vedel som, že si proti nim svoj názor presadím. Všetko som robil poctivo a oni to museli prijať. Mal som argumenty. Ja som nechcel robiť klišé. Nemá zmysel robiť ďalšie fotky o pražskej gotike, ku ktorej existuje množstvo kníh, keď tu máme dedinské skleníky, ktoré sa vyvíjajú a nikto ich ešte nezdokumentoval. Presviedčal som pedagógov, že máme byť inovatívni. Môj cyklus najprv odmietali, ale o dva roky o tom nadšene písali. Na FAMU bola liberálna atmosféra, pedagógovia by ľudí ako ja navyše len tak nevyhodili.

Vyhodenie zo školy vám však predsa len hrozilo.