Na skok od Innsbrucku, len 20 kilometrov od centra Tirolska, sa nachádza jedno z lyžiarskych eldorád a najväčší rakúsky ľadovec – Stubai Gletscher. Ľadovec je so 110 kilometrami zjazdoviek najznámejším lyžiarskym strediskom Stubaiského údolia, okrem neho sú tu ešte tri menšie s ďalšími 40 kilometrami tratí. V najväčšom z nich – stredisku Schlick 2000 nad mestečkom Fulpmes možno lyžovať na 22 kilometroch zjazdoviek.
Nevyspytateľné počasie
Stubaital, alebo preložené do slovenčiny Stubaiské údolie, to je najmä lyžovanie, ktoré napĺňa 12-tisíc lôžok v hoteloch a penziónoch údolia. Ľadovec sa nachádza na konci údolia a kým v niektorých tirolských strediskách je ubytovanie priamo pri zjazdovkách alebo lanovkách, Stubaital je iný.
Priamo pri údolnej lanovke vedúcej na ľadovec sa nachádza len jeden hotel a uprostred zjazdárskych tratí jedna veľká horská chata s ubytovaním. Za lyžovačkou sa sem dochádza bezplatnými skibusmi alebo vlastnými autami. Cesta z údolia trvá 30 – 45 minút a treba povedať, že tunajší lyžiari sú ranostaji. Pred deviatou už boli pri lanovke davy, čo znamená, že všetci, ktorí tu boli, museli vyraziť z hotelov okolo ôsmej alebo ešte skôr.
Priamo pri lanovke sa dá bývať vo Fulpmese. Z mestečka vedie kabínková lanovka do strediska Schlick 2000. Lyžiari tu môžu používať dve kabínky, štvorsedačkovú lanovku a niekoľko kotvových vlekov. Pomerne veľké množstvo „kotiev“ je aj na ľadovci. Pre Rakúsko je to dosť nezvyčajné, človek je tu predsa len zvyknutý takmer výlučne na sedačky. Hoci Schlick 2000 je na rakúske pomery ministredisko, zalyžuje si tu aj náročnejší lyžiar. Trate majú totiž dosť veľké prevýšenie – údolná stanica lanovky sa nachádza v 1 000 metroch nad morom a horná končí v 2 240 metroch.
Stredisko sa plní najmä vtedy, keď je nepriaznivé počasie či silný vietor, vtedy je ľadovec zatvorený – ak sa tak stane cez víkend, je tu naozaj husto. Zažili sme to aj počas našej decembrovej návštevy. Počasie bolo nevyspytateľné. Kým celé doobedie husto snežilo a fúkalo, cez obed sa v priebehu polhodiny zrazu vyjasnilo. Azúrovomodrá obloha, slnko a krásne výhľady na celú dolinu dali rýchlo zabudnúť na pľušť, ktorá vládla ešte pred hodinou.
Zdroj: 01
Na lyžiach nad 3 000 metrov
Na Stubaiský ľadovec nelákajú však lyžiarov len krásne výhľady, aj keď tých si tu človek pri peknom počasí tiež užije. Sú to najmä širočizné zjazdovky, možnosť lyžovať sa vo výške nad 3 000 metrov, keďže lanovky vedú až sem – a najmä šanca lyžovať sa od začiatku októbra až do júna. Neskorá jeseň a jarné mesiace sú obdobím, keď zažíva ľadovec najväčší nápor lyžiarov. Od decembra do marca je tu síce tiež dobrá lyžovačka, ale predpoklad, že ju nepriaznivo ovplyvnia rozmary počasia, je väčší.
Na ľadovci sme boli lyžovať dva roky za sebou uprostred zimy – v decembri a vo februári a obidva razy malo počasie k ideálu ďaleko. Okrem desiatok kilometrov tratí a lyžovačky na ľadovci poskytuje stredisko lyžovačku aj pre vytrvalých – desaťkilometrovú zjazdovku Wilde Grube, ktorá vedie roklinou až k dolnej stanici lanovky. Ak začnete v 3 200 metroch, prekonáte k lanovke 1 500-metrové prevýšenie. Väčšinou ju využívajú tí, ktorí nemajú po celom dni strávenom na kopci toho ešte dosť a chcú sa dostať na lyžiach až k svojmu autu či zastávke skibusu.
Sane ako adrenalín
Veľmi obľúbenou doplnkovou aktivitou v tejto časti Tirolska je sánkovanie, najmä večerné. Údolie má dokonca sánkarského ambasádora, ktorý ho propaguje. Je ním Marcus Prock, olympijský víťaz a majster sveta v sánkovaní, ktorý pochádza zo Stubaitalu. Svojmu športu sa mal kde venovať, v údolí je desať sánkarských tratí, ktoré majú spolu 64 kilometrov a štyri z nich sú večer osvetlené. Sánkovanie tu možno chápať ako športový výkon, pričom vyškrabať sa hore do kopca so sánkami sa dá po vlastných alebo lanovkou. Keď je trať zľadovatená, môže byť jej zdolanie celkom slušný adrenalínový zážitok – nič pre bojazlivých.
Čo však zvládnu určite všetci, je posedenie na niektorej z horských chát, ktoré sú otvorené aj večer a ponúkajú uzimeným sánkarom varené víno a jagatee, čo je obdoba čaju s rumom. K tomu tirolské špeciality ako špecle so syrom – niečo ako halušky (nie zo zemiakového cesta, skôr pripomínajú halušky, ktoré sa u nás podávajú ako príloha k perkeltu).
Cesta je cieľ
Keďže lyžovanie v zlom počasí pri nulovej viditeľnosti nás po dvoch dňoch omrzelo, vyskúšali sme iný druh pohybu na snehu, ktorý je tu čoraz populárnejší – snežnice. Kto ich nikdy nevyskúšal, tomu rozhodne odporúčame v Stubai si ich požičať. Dajú sa pripevniť na akékoľvek topánky, stačia aj vyššie botasky. K tomu dostanete palice a môže sa vyraziť. Terény sú v podstate všade, najlepšie mimo vychodených trás a úplne optimálne podmienky sú, keď je čerstvo napadnutý sneh – to bol aj náš prípad.
Na snežniciach sa doň človek nezabára, takže chôdza je pomerne pohodlná a môžete v nich zdolávať terény, kam by ste v turistických topánkach nešli – napríklad potoky. Samozrejme je lotéria, či stúpite na ľad, ktorý je dostatočne pevný a neskončíte v ľadovej vode, ale trošku vzrušenia nezaškodí. Terény vedú väčšinou lesmi, stúpania sú veľmi mierne, ale, samozrejme, záleží od výberu trasy. Dá sa vybrať aj športovejšia s väčším prevýšením. Najkrajšie sú v okolí obce Waldraster Jochl po pútnické miesto Maria Waldrast, ale chodiť sa dá prakticky hocikam.
Po túre, rovnako ako po lyžovačke či sánkovačke poteší zohriať sa a občerstviť. Majitelia hostincov sa hosťom tešia azda viac ako po minulé roky – veľkou konkurenciou sa im totiž stávajú hotely. Kým donedávna bolo zvykom zastaviť sa cestou z lyžovačky na niečo menšie, keďže hotely ponúkali len raňajky a večere, situácia sa zmenila. Čoraz viac hotelov ponúka v cene ubytovania aj olovrant, zvyčajne polievku a studený bufet, takže lyžiari zastávku na občerstvenie po ceste začali vynechávať.
Betlehemy a bábiky
Nielen lyžovaním a sánkovaním je človek na zimnej dovolenke živý, hovorí starosta Fulpmesu Robert Denifl, keď nás prevádza miestnym Múzeom betlehemov. Zriadili ho pred tromi rokmi zo súkromných zbierok betlehemov a niektoré sú naozaj pôsobivé. Desiatky figúrok na rozmanitom pozadí, tvorcovia ich vyrezávali aj desať-dvadsať rokov.
Rezbárstvo má v Stubaiskom údolí dlhú tradíciu, pre miestnych to bol spôsob, ako stráviť dlhú zimu. Okrem drevených betlehemov si možno v múzeu pozrieť aj papierové – jeden z nich je dokonca ešte z 18. storočia a napodiv vyzerá celkom moderne. Okrem historických betlehemov sú tu aj moderné dielka, takže je celkom zaujímavé sledovať, ako sa tvorba betlehemov vyvíjala.
Len o niekoľko domov ďalej je múzeum bábik. Dve miestnosti s vitrínami plné bábik – od porcelánových až po modernu, od miniatúrnych po 1,5-metrové, plačúce bábätká aj dámy v dobových kostýmoch. Väčšina pochádza tiež z domácností a vo Fulpmese, čo je pre Rakúsko charakteristické, z nich urobili turistickú atrakciu.
Zdroj: 04
Článok vznikol v spolupráci s Tourismusverband Stubai Tirol.
Foto - Jarmila Horváthová