Do argentínskeho Národného parku Los Glaciares prichádza väčšina turistov z mesta El Calafate, kam sa dá dostať z Buenos Aires autobusom alebo lietadlom. Cesta trvá jeden a pol dňa alebo niekoľko hodín. Z El Calafate chodí potom pravidelne autobus do dedinky El Chaltén (cesta trvá 3 hodiny), ktorá sa nachádza priamo pri národnom parku.
Komplikovanejšou, ale zaujímavejšou možnosťou je cesta loďou, potom peši alebo na koni a autobusom prípadne stopom z Villa O’Higgins v Čile, poslednej dedinky na Carretere Austral. Práve na tomto, pravdepodobne najmenej frekventovanom hraničnom priechode Čile a Argentíny, som sa rozhodol prekročiť hranicu.
Loď pre seba
Z Villa O’Higgins si beriem loď na druhú stranu jazera. Tam sa nachádza čílska hranica, Candelario Mancilla. Hranica Argentíny je vzdialená 21 kilometrov údolím, kde takmer neustále fúka vietor. Colník, pozerajúci futbal, a jeho kolega, miesiaci chlieb, sa len čudovali, odkiaľ som sa vzal.
Šliapať päť hodín pešo údolím sa mi s 25-kilogramovým ruksakom veľmi nechcelo. Zveril som sa so svojimi pocitmi colníkom a tí sa cez vysielačku spýtali, či príde loď, ktorá mala chodiť pravidelne. Loď naozaj prišla a ako neskôr vysvitlo, iba pre mňa. Chalanov na nej som asi trošku sklamal, pretože som nemal argentínske pesos. Keďže som išiel z Čile, mal som iba čílske peniaze a posledné tri dni, keď som začal myslieť na výmenu, som zmenárne v dedinkách hľadal márne.
Cenu za prepravu som vedel len v čílskych pesos. Keď mi povedali, že v skutočnosti je to jedenapolkrát toľko, rozmýšľal som, či si vymýšľajú, alebo ma v Čile zle informovali. Tak som postával pred loďou, až kým sme sa dohodli, že dám iba toľko, koľko som počul. Nuž, veľa možností im neostávalo, keďže som bol jediný cestujúci a merali už cestu sem.
Len keď nefúka
Keď som vystúpil z lode, bolo už takmer sedem hodín večer a prvý autobus ďalej išiel až na ďalšie poludnie. Mal som veľké šťastie, keď som natrafil na auto, ktoré ma zobralo na rázcestie, kde sa začínala túra do údolia, odkiaľ sa lezie na severnú stranu slávneho Fitz Roya. Len tesne pred zotmením som našiel miesto na prespatie medzi stromami. Vietor silnel a údolím dul tak silno, ako som doposiaľ nezažil. Bol som v Národnom parku Los Glaciares.
Ráno však bolo slnečné a nádherné hory vôkol. Po dvoch až troch hodinách pochodu prichádzam do kempu Piedra del Fraile. Spoza mrakov sa začal vynárať majestátny Fitz Roy s úžasnou pastelovou až trošku dočervena sfarbenou stenou. Sen a cieľ množstva horolezcov.
Fitz Roy je považovaný za jeden z ťažko zdolateľných kopcov – vietor s rýchlosťou vyše sto kilometrov za hodinu tu totiž neposkytuje veľa možností na lezenie. Expedície často čakajú týždne až mesiace, aby si mohli zaliezť. Fitz Roy i Cerro Torre majú steny vysoké okolo osemsto metrov. Ako mi povedali domáci, čo si práve pod skalu pri Paso del Quadrado odložili veci na lezenie, steny sa dajú vyliezť za dva dni a človek spí zavesený na skale – ale nesmie fúkať. Moji spoločníci zostávali na mieste dva týždne, ale neverili, že by mali na počasie také šťastie, aby Fitz Roy zdolali.
Za daždivého počasia som sa dostal do dedinky El Chaltén. Odtiaľ vedie niekoľko chodníkov pre bežných turistov. Jedna z najkrajších túr smeruje k Lagune Torre s nádherným Cerro Torre. Jazero, ľadovec a prekrásna scenéria vôkol. Teda ak máte šťastie na počasie a neskrýva sa všetko v oblakoch.
Praskanie ako kulisa
Niekoľko hodín cesty autobusom, na južnom konci Národného parku Los Glaciares sa nachádza mohutný a vysoký ľadovec Perito Moreno. Chodník okolo neho vedie tak blízko, že je možné počúvať praskajúce ľady na okrajoch, ako aj vnútri ľadovca. Ľadovec je známy ako jediný, ktorý sa ešte stále zväčšuje. Pravdou však je, že každé dva až tri roky sa predná časť pod tlakom vody zrúti a začína rásť znovu a znovu.
Perito Moreno sa tiahne z masívneho Campo Hielo Sur a končí pri výbežku, ktorým oddeľuje dve jazerá. Ako ľad rastie a hrubne, hladina menšieho južnejšieho jazera klesá. Tlakom vody severného jazera sa ľadovec začne podmývať. Vytvorí tak most, ktorý sa neskôr zrúti. Z fotografií umiestnených na promenáde pri ľadovci sa dalo vidieť, ako sa celý tento proces udeje v priebehu dvoch dní.
Počasie je tu veľmi premenlivé, dážď striedali snehové prehánky, neskôr na chvíľu vykuklo aj slnko. Sledovať ľadovec by sa dalo aj hodiny. Sledujete praskanie, raz za čas sa odlomí a s obrovským rachotom zrúti veľký kus prednej steny ľadu. Jedinečný zážitok. Keď spadne do vody, trvá mu aj niekoľko sekúnd, kým sa opäť vynorí na hladine. S vynorením prichádzajú obrovské vlny. Pred niekoľkými rokmi tu bol priamo pri ľadovci kemping, kde mal v noci človek predstavenie podfarbené zvukmi praskajúceho ľadu. Dnes je prespatie zakázané a povolená je iba jednodňová návšteva.
Stopovanie za zážitkom
Po úchvatnom prírodnom divadle Perito Moreno som pokračoval smerom na juh do Ushuaie. Cesta nevedie iba Argentínou, ale prechádza aj cez čílske územie. Do Čile sa však nesmie prevážať ovocie, takže k colnej prehliadke patrí tradičný folklór – z batožiny treba vyložiť všetky veci. Presúval som sa autobusom, ale časť cesty som stopoval. Človek tak zažije, čo vôbec nemal v pláne. Napríklad raz ma po pár minútach čakania na čerpacej stanici zobral Jorge s mamou, ktorí mali namierené do dedinky Punta Delgada, 10 kilometrov za odbočkou do Ushuaie. Koná sa tam XV. Festival del Cantar San Gregorio, to znamená 15. ročník speváckeho festivalu San Gregorio. Konal sa v miestnej telocvični a prišla naň celá dedina. Nácvik, ako aj tanečné predstavenia boli výborné, striedali sa tu spevácke talenty všetkých žánrov.
Ráno, napriek pokračujúcemu festivalu, som stopoval ďalej. Najviac som sa zasekol hneď za trajektom, kde pravidelne chodili autá z lode. Až po troch hodinách ma niekto zobral. Štyri krátke a rýchle stopy ma doviedli na miesto uprostred ničoho. Keď ma tam videl šofér kamióna, ktorý mi predtým povedal, že stopárov brať má zakázané, uľútostilo sa mu. Zastavil a zobral ma ďalej.
Mäso a ešte raz mäso
Tesne pred večerom sme prišli do Rio Grande, kde ma vysadil. Skúšal som šťastie opäť. Po chvíli zastavil Tomas, domáci gaučo. Zobral ma 40 kilometrov na jedinú obrovskú farmu v oblasti, Estancia Viamonte. Vyžaroval z neho obrovský šarm, niečo vnútorne veľmi silné. Nikoho takého som dovtedy nestretol. Hovoril, že je jeden zo 7 percent z oficiálnych 80 percent katolíkov, ktorí sa v Argentíne k náboženstvu nielen hlásia, ale ho aj praktizujú. Farma bola obrovitánska a patrila jeho svokrovi. Tomasova žena je piatou generáciou anglickej rodiny a stále doma hovoria po anglicky.
Aj Tomas má zahraničné korene – francúzske, no po francúzsky nevie ani slovo. Jazyk v jeho rodine pretrval iba dve generácie. Počas života v odľahlom domčeku už prichýlil veľa stopárov a cyklistov. Stodola obrovská, rybka od domáceho kuchára, ktorý je pôvodom z Čile, vynikajúca. Inak za deň tu skonzumujú až kilo mäsa na osobu! Na raňajky jedia šunku, na obed hovädziu polievku, mäso aj ako hlavné jedlo a aj na večeru jedia mäso. Len občas majú rybu. V Argentíne je vraj priemerná spotreba mäsa 200 gramov na osobu na deň. Riadna porcia.
Autor je spolupracovník TRENDU.
Foto - Michal Knitl
