Spočívajú tam parížski mešťania, politici, podnikatelia, umelci. Spisovateľ Honoré de Balzac, dramatik Jean-Baptiste Molière, básnik Guillame Apollinaire, speváčka Édith Piafová. Aj svetobežníci, ktorých osud alebo privial do Paríža, alebo sa tam usadili ich predkovia. Predčasne zosnulý poľský skladateľ a klavirista Frederik Chopin, americká tanečníčka Isadora Duncanová, taliansky sochár Amadeo Modigliani.

Židovskí prisťahovalci aj ich potomkovia, opory francúzskeho finančníctva a priemyslu, potomkovia poľskej či ruskej šľachty, Číňania, Severoafričania, iránsky spisovateľ. Aj írsky emigrant, spisovateľ, básnik a dramatik Oscar Wilde, gay, ktorý z puritánskeho Londýna ušiel do tolerantnejšieho Paríža.

Budúci hrob fotografa André Chabota s kamenným fotoaparátom Zdroj: Ján Blažej

Zvetranými pieskovcovými náhrobnými kameňmi pod starými stromami, umeleckým kovaním, do ktorého sa pustila hrdza, cintorín pripomína skôr minulé storočia. Podchvíľou však prejde aj pohrebný sprievod. Ale pochovávajú už iba Parížanov či rodákov. Miest na pochovávanie je málo, sú drahé, čaká sa na poradovník i lízing.

Jedna z hrobiek však nepatrí zosnulému, ale živému človeku. Vzhľadom a výtvarným riešením sa výrazne líši od väčšiny. Je to kamenná socha v podobe veľkého fotoaparátu. Na mieste niekdajšej malej kaplnky z devätnásteho storočia ju pre seba postavil dnes sedemdesiat osemročný fotograf a etnológ André Chabot, znalec cintorínov i pohrebných rituálov. Už roky fotograficky dokumentuje náhrobné pamätníky, má ich za osobitný druh umeleckej tvorby. Príležitostne hroby sám aj tvorí.

Ceruzky pre mŕtveho karikaturistu z časopisu Charlie Hebdo Zdroj: Ján Blažej

Mnohé novšie a nové hroby na Père-Lachaise sa podobou dosť odlišujú od našich. Sú pestrejšie a osobnejšie. Nenosia sa na ne iba kvety a sviečky, ale aj darčeky. Tuhým fajčiarom cigarety, labužníkom sladkosti. Na hrobe šansoniéra Gilberta Bécauda je hračka – malý detský klavír, pod menom Bernard Verlhac sú ceruzky. Hrob patrí karikaturistovi, ktorý publikoval v parížskom satirickom týždenníku Charlie Hebdo pod pseudonymom Tignouc (Štica). V redakcii ho v roku 2015 zastrelili islamskí teroristi.

Malý klavír pre Gilberta Becauda Zdroj: Ján Blažej

Hroby majú aj svoj život. Okolo miesta posledného odpočinku amerického rockera a frontmana skupiny The Doors Jimma Morrisona, ktorý sa v Paríži v roku 1971 v hotelovej izbe predávkoval heroínom, museli postaviť kovové zátarasy. Proti zvedavcom, fanúšikom z celého sveta i sfetovaným vandalom, ktorí poškodzovali okolité hroby a bez zábran na verejnosti sexovali.

Jim Morrison odpočíva za ohradou Zdroj: Ján Blažej

Pútnickým miestom mladých žien je náhrobok dvadsaťdvaročného novinára Victora Noira, ktorého v roku 1870 v súboji zastrelil princ Pierre-Napoléon Bonaparte, bratanec vtedajšieho cisára Napoleona III. Fanúšičky chcú však byť čo najnenápadnejšie. Len ak sú si isté, že sa nik nepozerá, priložia na pár sekúnd prsty na bronz.

Bronzový mužný Victor Noir Zdroj: Ján Blažej

Socha ležiaceho žurnalistu časom zoxidovala a nadobudla zelenkavú farbu. Iba na nohaviciach s mužnou vypuklinou v Noirovom rozkroku má stále vyšúchanú farbu kovu. Vraj ak žena ono miesto pohladí, bude mať väčšiu radosť zo sexu a ak túži po dieťati, určite otehotnie.