Prví ľudia, s ktorými návštevník Dubaja, hlavného mesta rovnomenného emirátu, príde po pristátí do kontaktu, sú pasoví úradníci. Všetci v bielych dlhých košeliach s typickými prikrývkami hlavy, až by si človek myslel že sú v rovnošatách.
Omyl, dlhá biela košeľa je národným emirátskym oblečením. Nosia ho všetci muži, ktorí majú občianstvo Spojených arabských emirátov (SAE) a nie sú prisťahovalci, ktorí sem prišli za prácou. Počas celého pobytu v Dubaji nás neprestalo fascinovať, kde im ich perú a žehlia, lebo všetci do jedného, vyzerali vždy ako zo škatuľky.
Nie je na svete určite štát, kde tvoria jeho občania v porovnaní s prisťahovalcami takú drvivú menšinu, ako je to v SAE. Z 5,5 milióna obyvateľov sú 85 percent prisťahovalci, takže o SAE sa dá asi pokojne povedať, že sú najväčším svetovým zamestnávateľom. V Dubaji, kde žijú dva milióny ľudí, je to podobné, takže všade kde sa pohnete, natrafíte na ľudí každej farby pleti aj etnika, Dubaj je tak určite svojim spôsobom križovatkou kultúr najmä medzi arabským svetom a Áziou, keďže väčšina ľudí prichádza za prácou odtiaľ.
Arabský poloostrov je rozsiahly, v púšti je miesta dosť, peňazí tiež, takže všetko čo v Dubaji je, je najmä veľké a opulentné. Zistíte to hneď pri pristátí na letisku. V Európe je pravidlo, že nízkonákladové letecké spoločnosti pristávajú na okrajoch letísk a národné letecké spoločnosti majú lepšie podmienky.
Dubaj staré mesto 1 Zdroj: Jarmila Horváthová
Do Dubaja sme prileteli ich národnou spoločnosťou, takže ťažko by nás odstavili niekde na kraj . Aj tak sme ale asi 20 minút po pristátí rolovali na ploche a ďalších 15 minút trvala cesta autobusom od lietadla do odbavovacej haly. Pri lete naspäť sme z haly, kde prebiehal check-in, pasové a bezpečnostné kontroly išli k odletovému terminálu vlakom.
Pobavenie na recepcii
Vo väčšine miest, ktoré navštívime, sme zvyknutí chodiť po centrách, alebo širších centrách pešo. Ale keď sme sa v prvý deň pobytu v Dubaji spýtali recepčného v hoteli, či sa dá po meste chodiť aj pešo, dosť sme ho pobavili.
„Dá, ak sa vám chce ísť 6 hodín,“ odpovedal na otázku, ako ďaleko by bolo pešo z hotela, ktorý sa nachádzal podľa mapy v centre mesta do Dubai Marina, kde je pekná promenáda. Pritom to boli len tri alebo štyri zástavky metra. Ako sme potom zistili, jednu od druhej delila asi hodina chôdze medzi mrakodrapmi.
Mesto nie je na „peších“ vybavené, dostať sa z jednej strany cesty na druhú, alebo nájsť chodník, je niekedy dosť problém. Všade sa stavia, takže treba často prechádzať a nie všade sú semafory. Chodec dostane prednosť málokedy, treba preto vždy vystihnúť príležitosť a „vrhnúť“ sa do cesty autu ktoré je ešte relatívne ďaleko.
Najpohodlnejším dopravným prostriedkom po meste je určite taxík. Autá jazdia podľa tachometra, cenu netreba vopred zjednávať, ako je to inde v arabskom svete a taxíky sú pomerne lacné. Ich výhodou je, že vás dovezú presne na miesto kde chcete.
Najrýchlejším dopravným prostriedkom je určite metro a aj cestovanie ním nám pripadalo zaujímavejšie, ak chce človek vidieť viac, než vidí spoza okien auta. Hľadanie cieľa cesty (opäť väčšinou medzi mrakodrapmi) nie je potom síce vždy jednoduché, ale miestni sú veľmi nápomocní. Všade pri východe z metra sú ľudia, ktorí poskytujú informácie, aj policajti alebo bezpečnostná služba.
Dubajské metro má ešte jednu zvláštnosť – vozeň prvej triedy, ak si kúpite drahší lístok a pol vozňa vyhradeného len pre ženy, resp. ďalší vozeň vyhradený pre ženy a deti v časoch špičky. Môže sem ísť síce aj muž, ale len v sprievode svojej manželky. Celkom sme to ocenili, lebo metro bolo väčšinou plné a vo vozni pre ženy bolo vždy o niečo menej ľudí. Miestne ženy metrom cestujú zriedka a aj keby cestovali, ženy sú v Dubaji v silnej menšine, tvoria len 25 percent obyvateľstva. Prisťahovalcov tvoria totiž väčšinou muži.
Dubajská pláž 2 Zdroj: Jarmila Horváthová
Na trhu s kreditkou
Na drvivej väčšine obrázkov z Dubaja sú mrakodrapy. Ale existuje aj úplne iný Dubaj – staré mesto Bastakiya s typickými trhmi a prízemnými domčekmi. Žiaľ čas nám vyšiel tak, že sme sa sem museli vybrať v piatok poobede, kedy je v Dubaji voľno. Časť trhovníkov mala zatvorené, takže sme trhy nevideli v plnej paráde. Aj tak nás ale každých 15 sekúnd niekto oslovoval, či nechceme „značkovú“ kabelku alebo hodinky.
Stará časť Dubaja je najmä štvrťou prisťahovalcov, Emirátcov sme tam stretli snáď dvoch-troch a turistov tiež minimum. Staré mesto ale má svoj orientálny pôvab a svojskú atmosféru. Napríklad je príjemné posadiť sa k Dubaj Creek, zálivu, ktorý mesto rozdeľuje a pozorovať ruch okolo. Keďže tu nie sú mosty, brázdia ho nespočetné loďky, ktoré tu slúžia ako vodné taxíky a prevážajú ľudí z jednej strany na druhú.
Okrem toho tu môžete mať pocit, že ste sa ocitli niekde východnejšie, ako ste. Je tu množstvo indických a pakistanských obchodov a reštaurácií. Do jednej z nich sme si sadli – a nevieme či preto, že sme si objednali tri hlavné chody a čerstvé ovocné šťavy k tomu (voda a zelenina k jedlu bola zdarma), alebo to je štandard, ale obsluha sa išla potrhať od ochoty. Ešte aj jedlo z mís, v ktorých sa servírovalo, nám chodili nakladať osobne na taniere...a dvojhodinové hodovanie pre dvoch vyšlo asi na 20 euro.
Hoci v tejto štvrti máte pocit, že ste v typickom Oriente, okrem toho, že je tu čistejšie a cítite sa celkom bezpečne, ju od neho odlišuje ešte jedna vec – všade sa dá platiť kartou. Pobavil nás napríklad predavač v maličkom obchodíku, keď nám po klasickom polhodinovom zjednávaní a formulke že na ďalšiu šatku už naozaj nemáme peniaze, povedal, že veď môžeme zaplatiť kartou.
Tolerancia - odtiaľ potiaľ
Keď sa človek pohybuje po Dubaji, má pocit, že je to určite najtolerantnejšie miesto na Blízkom východe. V obchodných centrách aj v metre sú síce nápisy, ktoré hovoria, že návštevníci majú byť primerane oblečení, ale nestretli sme sa s jedným pohoršeným pohľadom, keď okolo prešla slečna v šortkách, alebo tielku na ramienka. Taktiež na verejných plážach platia presne tie isté plavidlá ako na európskych, akurát nie je dovolené byť „hore bez“.
Liberálnosť je určite na jednej strane výsledkom toho, že Dubaj je zmesou kultúr zo všetkých končín sveta a na druhej, že nechce obmedzovať turistov, ktorí sem prichádzajú. Ale aj tá má svoje hranice – všetko je dovolené, ak to neprotirečí miestnym zákonom. Tie sú veľa krát prísnejšie ako v ostatných arabských krajinách a v mnohom vychádzajú ešte stále zo šaríje.
Zakázané sú napríklad akékoľvek prejavy náklonnosti medzi ženami a mužmi, maximum je držať sa za ruky. Všetko ostatné patrí za múry vlastného bytu alebo hotelovej izby. Známy je napríklad prípad dvojice z Európy, ktorá si na pláži prejavovala večer náklonnosť viac ako kážu dobré dubajské mravy – okamžite ich vyhostili a dostali doživotný zákaz vstupu do krajiny. Alebo Nórky, ktorá robila v Katare a do Dubaja chodila na služobné cesty.
Po „žúrke“ s kolegami, kde alkohol tiekol prúdom, súhlasila, aby jeden z nich u nej prespal. Mladý muž evidentne neudržal hormóny na uzde, lebo na druhý deň na polícii nahlásila znásilnenie. Výsledok – odsúdili ju na 16 mesiacov väzenia. Znásilnenie ako trestný čin miestne zakonodárstvo nepozná, ale porušila niekoľko miestnych zákonov. Napríklad je zakázaná konzumácia alkoholu a v hotelovej izbe nesmú prespať spolu muž a žena, ak nie sú manželia. Predmanželský sex je tiež protizákonný. Muž vyviazol s pokutou...
V Dubaji Mall viac ako v New Yorku
Zásoby ropy v týchto končinách vydržia ešte pol storočie a šejkovia to dobre vedia, preto sa už teraz pripravujú na „deň po tom“. Chcú napríklad z krajiny vytvoriť atraktívnu turistickú destináciu, mesto pre najlepšie nákupy na svete, ktoré zároveň slúžia ako centrá zábavy. Preto napríklad v obchodnom centre Mall od Emirates postavili lyžiarsku halu, v novšom Dubai Mall zase ľadovú plochu na korčuľovanie a obrovitánske akvárium aj s podvodným tunelom, kde sa môžete medzi rybami aj potápať, je tu obrovský akvapark v hoteli Atlantis a ďalšie atrakcie, investujú aj do kultúry a umenia.
Momentálne je ale Dubaj najmä mekkou nakupovania – jeho rozmery sú ťažko popísateľné aj predstaviteľné. Napríklad v Mall od Emirates je asi 1000 obchodov a v Dubai Mall ešte viac – 1200 a čo do rozlohy je najväčším nákupným centrom na svete. Od vecí za pár dirhamov až po tovar všetkých najznámejších značiek sveta, všetko tu dostanete.
Dubai Mall turisti viac chvália, ale nám sa viac páčilo Mall od Emirates. Dubai Mall je totiž moderné a vyzerá ako väčšina obchodných centier na svete. Je urobené vyslovene pre turistov aj s „trhom“ vedľa, kde sú početné obchody so suvenírmi. Minulý rok sem prišlo 66 miliónov ľudí, čo je viac, ako prišlo napríklad do New Yorku, aj keď štatistiky amerického mesta hovoria len o návštevníkov, ktorí v New Yorku aj prespali.
Mall of Emirates v architektúre viac ctí to, že ste v Oriente. Pôsobilo na nás príjemnejšie, nebolo tak preľudnené a nenájdete tu jeden suvenírový obchod. Znak, že sem chodia v drvivej väčšine nakupovať domáci a ľudia, ktorí v Dubaji pracujú. V blízkosti totiž nie je nijaká turistická atrakcia, na rozdiel od Dubai Mall. To sa nachádza v bezprostrednej blízkosti najvyššej stavby sveta – Burj Khalifa, dokonca aj vchod do nej je výlučne cez obchodné centrum.
Vyviezť sa na najvyššiu budovu sveta patrí medzi „must“ počas návštevy Dubaja (aj keď v Saudskej Arábii už stavajú ešte vyššiu budovu). Rozhodne sa oplatí rezervovať si čas vstupu a kúpiť lístok vopred cez internet. Je to lacnejšie a máte istotu, že sa dnu dostanete, väčšina vstupov býva vypredaných.
Mrakodrapy 1 Zdroj: Jarmila Horváthová
Na vyhliadku na 124. poschodí vás výťah vyvezie za minútu, výhľad na mrakodrapy okolo, diaľničné uzly aj cesty v púšti, kde ešte nič nie je, ale evidentne niekedy bude, je rozhodne zaujímavý. Stojí za tých pár minút, ktoré si treba vždy odstáť v rade na výťah do „neba“.
Dubajský prístav Zdroj: Jarmila Horváthová
Treťou z atrakcií, ktoré sú tu vedľa seba je najväčšia (ako inak) spievajúca fontána sveta, ktorá z tónov hudby strieka vodu až do výšky 152 metrov. Púšťajú ju každý večer od šiestej hodiny, v polhodinových intervaloch a ak máte šťastie môžete ju vidieť aj cez deň (mimo piatka a soboty) o jednej a pol druhej, farebné efekty sú ale určite krajšie večer.
Práca za 200 euro, byt za 800
Nikto, kto v Dubaji pracuje, neplatí dane, ale platy bežných ľudí sú na naše prekvapenie dosť nízke. Úplne osobitnou kategóriou sú stavební robotníci, tí zarábajú mesačne 200-300 euro. Recepčná v hoteli zarobí okolo 600 euro, nižšia stredná vrstva od 1000 do 1500 euro. Zato ceny nájmov sú astronomické.
Naša sprievodkyňa Eva, pochádzajúca z Maďarska spomenula, že býva s manželom v jednej izbe s kúpeľňou a spoločnou kuchyňou na poschodí. Mesačne platia 800 euro. Len preto, že byt nie je na okraji mesta, ale relatívne v centre.
„Na okraji je nájomné o niečo nižšie, ale zase oveľa dlhšie cestujete do práce, „ hovorí. Na otázku, ako si môžu platiť také nájomné ľudia, ktorí zarábajú dvesto-tristo euro odpovedá, že v takej izbe, ako býva ona s manželom bývajú bežne siedmi, ôsmi. Na druhej strane - plná nádrž nafty vyjde na 15 euro a ani potraviny alebo jedlo v reštauráciách nie je drahé, ceny sú porovnateľné s našimi, alebo nižšie.
Dubaj staré mesto Zdroj: Jarmila Horváthová
Samozrejme – na rozdiel od zahraničných robotníkov, Emirátčan nesmie trieť biedu. Šejk sa o všetko postará, aj preto nosia na znak úcty k nemu Emirátčania národné oblečenie.
Ak sa rodina dostane do nejakých finančných problémov, šejk jej pomôže, ak príde o dom, alebo potrebuje bývanie a nemá naň, dá jej ho postaviť. Ľudia zo zahraničia nemôžu v Dubaji vlastniť pôdu, alebo sami si otvoriť firmu, či obchod, spolumajiteľom musí byť vždy občan emirátov a pre mnohých je aj toto zdroj príjmov, ďalšia časť pracuje v štátnych službách.
