Červený tuniak totiž priťahuje čoraz viac Španielov, ale aj Japoncov. A práve v týchto vodách má červený tuniak výnimočnú kvalitu.

Úlohou potápačov je upozorniť na to, až sa červené tuniaky dostanú do siete rozprestretej asi kilometer pozdĺž piesočnatej pláže v Zahara de los Atunes na južnom cípe Španielska.

Jedna taká ryba váži asi 400 kilogramov. Malé prímorské letovisko vďačí za svoj názov starodávnej tradícii lovu červených tuniakov, ktorí každoročne plávajú cez Gibraltársky prieliv, aby sa z Atlantického oceánu dostali do teplejších vôd Stredozemného mora.

Pevná rybárska sieť, čiže almadraba, vytvára podmorský systém menších sietí, ktorých očká zachytía iba najväčšie z týchto migrujúcich rýb.

Jeden z potápačov konečne dáva znamenie. Rybári rýchlo zdvíhajú sieť, aby ryby zachytili. S pomocou kladiek dvíhajú meter po metri rybárske siete natiahnuté zo zeme.

Zjavujú sa desiatky takmer priesvitných plutiev a potom striebristé telá obrovských tuniakov, ktorými sa vzdúva hladina mora. Muži naskáču do siete a nožom ukončia život rýb. Voda sa zafarbí krvou.

„Podrezávajú tuniakov, aby sa dlho netrápili a aby sme dosiahli najvyššiu kvality, pretože keď sú vystrašení, uvoľňujú látku, ktorá im poškodzuje kožu,“ povedal agentúre AFP Rafael Márquez.

Pohľad na tento bitúnok šokuje a vyvoláva veľa kritiky. Ako ale namietajú zástupcovia organizácie výrobcov a rybárov, ich tradícia, silne závislá od vetra a prílivu, je šetrná k životnému prostrediu.

„Napokon, boli sme to my, kto upozornil začiatkom tisícročia ekológov, keď výrazne klesli zásoby rýb kvôli priemyselnému rybárstvu,“ hovorí Marta Crespová z tejto organizácie. Podľa Svetového fondu na ochranu prírody (WWF) bolo v 90. rokoch v oblasti severného Atlantiku a Stredozemného mora odchytávaných asi 50-tisíc ton tuniaka ročne.

Metóda lovu tuniakov pomocou pevných rybárskych sietí, ktorá pochádza od Feničanov, je príkladom „rybolovu šetrného k životnému prostrediu“, potvrdzujú zástupcovia španielskeho združenia biológov Hombre y Territorio. Feničania kolonizovali Stredomorie od 12. storočia pred Kristom.

Plán na záchranu červeného tuniaka sa začal v roku 2006 na medzinárodnej úrovni. Krajiny, ktorých rybári túto rybu lovia, mohli prvýkrát od roku 2007 zvýšiť každoročné kvóty rybolovu.

Voľne žijúci červený tuniak lovený v španielskych sieťach je svetovou jednotkou pokiaľ ide o kvalitu, zdôrazňuje generálny riaditeľ japonskej spoločnosti Sirius Ocean Hori Jusuke. A ako dodáva, po pobyte v chladných vodách Atlantiku je koža ryby ideálne mastná.

Tuniaky, ktoré sú ulovené pevnými španielskymi sieťami, sa predávajú za veľkoobchodnú cenu 12 až 14 eur za kilogram, ale zákazník zaplatí za najobľúbenejšiu brušnú časť 45 eur a za sušeného červeného tuniaka viac ako 100 eur.

Lov tuniakov tiež dáva ľuďom prácu v provincii Cádiz, ktorú nezamestnanosť postihuje najviac. Priťahuje ale aj turistov. Len v letovisku Zahara de los Atunes sa počas týždňa predá takmer 100-tisíc tapas s tuniakom.

Zamestnanec jednej z firiem spracúvajúcich tuniaka Jesús Cota toho po celodennej práci zďaleka nemá dosť. So svojím silným kádizským prízvukom si potom objednáva surového tuniaka podľa japonskej módy. „To je červené zlato!“ hovorí.