Premiéru tak mala už v Divadle Aréna inscenácia #Dubček, na jún chystá Štátna opera Banská Bystrica pantomímu Milana Sládka Dubčekova jar a do kín práve vstupuje film Dubček prevažne televízneho režiséra Laca Halamu.
Hoci ide o hraný film, v niektorých momentoch sú v ňom využité aj dokumentárne zábery. Napríklad návšteva sovietskych politikov v Československu, pohyb tankov v uliciach miest, ako aj zábery na protestujúce davy.
Historické zábery nepôsobia rušivo, svojou autentickosťou posilňujú emocionálny rozmer filmu. Navyše divákom umožňujú porovnať reálne predobrazy hlavných postáv A. Dubčeka (Adrian Jastraban) či Leonida Iľjiča Brežneva (Volodymyr Nečeperenko) s ich hereckými predstaviteľmi.
Film Dubček (2018) Zdroj: Forum Film Slovakia, Adrian Jastraban (Alexander Dubček)
Najmä historický exkurz
Časť príbehu je vyrozprávaná cez prvú osobu, z perspektívy a cez pocity titulnej postavy, ktorú hrá charizmatický a typologicky dobre zvolený A. Jastraban. Režisér dokonca v obraze používa jeho voice over, ktorým sa akoby z iného sveta prihováral divákom.
Historické udalosti, ktoré predchádzali okupácii Československa, prelína L. Halama s útržkami Dubčekovho rodinného života a rámcuje ich jeho služobnou cestou z roku 1992 z Bratislavy do Prahy, ktorá sa mu v dôsledku autonehody stala osudnou.
Divák tak sleduje napríklad hospitalizáciu politikovej manželky (Táňa Radeva) v čase okupácie alebo politické gesto jeho syna, ktorý maľuje na steny domov protiruské heslá. Pre vytvorenie komplexnejšieho pohľadu na charakter týchto postáv je však priestor, ktorý im film venuje, nepostačujúci.
Fokus filmárov spočíva totiž najmä vo vykreslení udalostí šesťdesiateho ôsmeho roku a potom aj na pocitoch a napätiach hlavnej postavy, ktorej vnútorné prežívanie tragických dejinných momentov podáva A. Jastraban s dôrazom na jemný psychologický detail.
Škoda, že scenár Viliama Klimáčka a Ľuboša Juríka viac nepracuje s informáciami o minulosti, rodinnom zázemí hlavného hrdinu, jeho širších názoroch či o straníckom a politickom živote, ktoré mohli dodať postave hlbší rozmer. Veď napríklad Dubčekov otec bol presvedčeným komunistom, pričom sa ním stal v USA. A sám Dubček žil istý čas života v Kirgizsku aj v Moskve.
Masaryk ani Churchill to nie sú
To, v čom film celkom dobre funguje, je predovšetkým vytvorenie atmosféry vnútropolitických či medzištátnych rokovaní. Tie reflektujú aj po filmárskej stránke, najmä čo sa svetla a farby obrazu týka, patinu vtedajšej bezútešnej doby.
Keďže Dubček bol kedysi zamýšľaný ako televízny film (pôvodný názov: Krátka jar, dlhá zima), čomu zodpovedá aj jeho len deväťdesiatminútová stopáž, nie je dôvod čudovať sa, že práve interiérové scény fungujú najlepšie. Na druhej strane, hudba sa niekedy snaží nie úplne citlivo navodiť dojem veľkofilmovej majestátnosti.
Film Dubček (2018) Zdroj: Forum Film Slovakia, Stano Král (Gustáv Husák)
V Dubčekovi cítiť prílišnú stávku na istotu, čo sa týka zámeru vyrozprávať priebeh jednej dejinnej udalosti. Až tak, že vyznieva, akoby bol založený na učebnicových faktoch. Stačí si totiž spomenúť napríklad na iné nedávne filmy o politikoch – českého Masaryka, o diplomatovi a ministrovi zahraničných vecí Janovi Masarykovi, ako aj britskú Najtemnejšiu hodinu, o Winstonovi Churchillovi. Tie sa nezdráhali experimentovať nielen s formou, ale aj s obsahom, a to pridaním fiktívnych situácií, ktoré povýšili tieto filmy na vyšší umelecký zážitok.
Aj Dubček napríklad začína titulkom „inšpirovaný skutočnými udalosťami“. Divák by preto očakával výraznejší vklad tvorcov a smelšie autorské narábanie s faktami. Takto totiž vzniklo dielo, ktoré spĺňa najmä edukatívny charakter.
Akoby ambície festivalového uvedenia či žatvy v podobe filmových cien ani nemalo, hoci napríklad A. Jastraban ako A. Dubček či Peter Trník ako Vasil Biľak by si herecké nominácie na budúcoročné slovenské filmové ceny Slnko v sieti určite zaslúžili.
