Na západe Kanady v Britskej Kolumbii sa nachádza divočina, kde naozaj máte pocit, že čas sa zastavil. Mobil je tu zbytočný, lebo nie je signál, nemôžete tu mať nič sklené, plastové ani nijakú elektroniku. Namiesto televízora či počítača sledujete prírodné scenérie a namiesto rádia zvuky, ktoré sa ozývajú z lesov.
Reč je o Bowron Lake Provincial Park. Počas nášho osemdňového pobytu na Bowron Lake Circuit sme zažili chladné, takmer mrazivé noci, ale aj 33-stupňové teplo, vietor a veľké vlny, ale aj dni, keď bola hladina jazera ako olej.
Rozprávková pláž
Práve pádlovanie na pokojnej hladine nemá chybu – dá sa pri ňom užiť aj pohľadov na okolité hory. Na obed sa zastavíme na rozprávkovej pláži s piesočnatým výbežkom do jazera. Ľadovcový silt nanášaný po tisícročia vytvoril v tejto časti okruhu piesočnaté pláže. Voda je svieža, ale teplejšia ako na severe či západe. V skoré popoludnie zaparkujeme na brehu Sandy Lake. Ako odmena za dážď predchádzajúceho dňa praží slnko. Na programe je kúpanie, pranie veľkej bielizne (bez prášku, len opláchnuté vo vode jazera), filtrovanie vody.
Varíme na otvorenom ohni na pláži, dreva je všade naokolo nadostač. Sme na úbočí Mt. Hudges, kde sú lesy najviac napadnuté lykožrútom. Odumreté stromy tak slúžia turistom ako palivové drevo. Kuchyňu rozložíme na pláži a dlho do noci sedíme pri ohni. Po pravej ruke zapadá slnko, po ľavej vychádza mesiac skoro v splne. Oproti nám sa pasie mladý los. V noci húka sova, ozýva sa aj škrekot, ktorý nevieme identifikovať. Teplota klesá pod 10 stupňov, keď ráno skoro vyliezame zo spacích vakov, práve vychádza slnko. Sedíme pri ňom dlho na pláži, sme ako v rozprávke.
Zdroj: 01
Sami na jazere
Skoro ráno opúšťame toto magické miesto. Na celom jazere sme boli sami, ak nepočítame všetky ukryté zvieratá v lese. Hoci nie vždy sa nám podarilo nájsť kemp, v ktorom by sme boli sami, aj v spoločnosti sme
cítili pokoj, ktorý vyžarujú hory, voda a ich obyvatelia. Noci na pláži vyvolávali predstavu všetkých možných nástrah a výlety do „búdky“ na toaletu boli aj s čelovkou tak trochu dobrodružné.
Len čo sme vstúpili do lodí, zdvihol sa studený severný vietor fúkajúci nám priamo do tváre, sťažujúci celý splav. Ideme po prúde rieky, ale napriek tomu máme pocit, že stojíme. Odmenou za námahu je pozorovanie losej matky s mláďatkom, ktoré sa pasú pri brehu. Losy tu spásajú vodnú trávu a lekná a nedajú sa nami pri tom vyrušiť.
Na hubách
Rieka pokračuje v mohutných nesplavných perejach a 24 metrov vysokom Cariboo vodopáde. Výstražné značky nás včas odklonia na Una Lake, najmalebnejšie jazero na sústave. V jeho južnej časti pristaneme a prejdeme peši k vodopádom. Cestou nachádzame v machu brezáky, čučoriedky, brusnice. Sila vodopádu je neskutočná, vytvára v rannom slnku dve dokonalé dúhy nad sebou. Cestou k lodiam nazbierame huby, ochutíme si nimi Dhal Bat, ktorý varíme na obed. Napoludnie sa vietor utíši, vytiahne von statného losieho junáka, umožní nám príjemné kúpanie a filtrovanie vody. Vyrážame skoro popoludní, vietor sa opäť dvíha.
Našťastie cesta vedie močiarmi k posledným trom portážkam. Sú relatívne krátke a nie namáhavé. Pozdĺž portážok je množstvo húb, z ktorých večer uvaríme výborné rizoto. Ale cesta k rizotu je dláždená tvrdou drinou, musíme splaviť dve relatívne krátke a jedno dlhé jazero v silnom protivetre. Poryvy vetra sú miestami také silné, že hoci pádlujeme, stojíme na mieste. Nohy mrznú aj v neoprénových ponožkách. Miesto, ktoré sme si vyhliadli na spanie, je obsadené, ale náhradné je rovnako krásne. Po večeri spustíme „TV program“ – jednotka dáva losiu matku s mláďatkom pasúcimi sa na jazierku vedľa táboriska, dvojka vychádzajúci mesiac v splne nad jazerom a horami.
Piesok namiesto mydla
Ďalší deň sa zobúdzame do jasného rána. Slnko. Žiadny vietor. Voda je ako olej, dovoľuje pozvoľné pádlovanie a pozorovanie života v plytkom ramene Swan Lake. Vodné vtáky, volavky, rozmanitá fauna. Zastaneme v kempe otočenom na západ a rozhodneme sa tu zostať na noc. Ponáhľať sa nemusíme, do ústia Bowron Lake, kde sa končí splav, máme pár kilometrov. Je nedeľa, po obede si dovolíme luxus spánku. Podvečer vyjdeme na lodiach na prechádzku po susednom jazere a stretneme losieho mladíka na večeri.
Posledná večera v divočine. Varíme náš obľúbený Dhal Bat, krájame cesnak a zázvor, rúbeme drevo, čítame. Jednoducho pohoda. Slnko mi páli do tváre, zapadá presne oproti, toto je tá pravá dovolenka, hovoríme si. Umývame riad vo vode z jazera, prísne reguly kážu vyliať použitú do toaletnej búdky. Mydielko, ktoré som vytiahla prvý deň, som viac nepoužila, príliš by voňalo medveďom. Radšej sa umývame pieskom a vodou a zuby si čistíme nasucho. Tak, ako nám kážu pravidlá tohto parku a ako to dodržiavajú všetci jeho návštevníci.
Každodenný rituál
Večer zaspávam pri „otvorenom okne“ v stane s pohľadom na hory a zapadajúce slnko. Pred stanom pristál kŕdeľ deviatich divých husí a zostal tam nocovať. Ráno sa nad vodou vznáša opar ako takmer vždy. Voda je totiž teplejšia ako vzduch a výpary sa zrážajú nad hladinou. Treba rýchlo vstať, dať na seba niekoľko vrstiev, lebo v noci teplota klesla na štyri stupne. Prejsť 50 metrov do kadibúdky. Urobiť oheň,
postaviť vodu na kávu a čaj. Priniesť potraviny z plechovej skrine. Zložiť stan, spacáky, karimatky. Obrátiť loď, zbaliť veci. Nachystať raňajky. Modré kontajnery na stravu sú v posledný deň skoro prázdne. Zostalo len pár vreciek čaju a kúsok čokolády. Po raňajkách treba ešte pozbierať všetky odpadky do oranžového vrecka v duchu „čo si si priniesol, to si aj odnes“. Nasucho vyčistiť zuby, opláchnuť tvár. Umyť pieskom riad, vyliať vodu do búdky. Upratať táborisko, nenechať po sebe inú stopu, len vystrúhané pádielko z dreva zavesené na strome. Upevniť vaky a barely v kanoe, pripraviť sa na plavbu. Toto všetko bol náš každodenný rituál.
116 kilometrov na vode
Teplota vzduchu stúpa len pomaly, preto na seba beriem viac vrstiev. Vyrážame na posledných cca 11 km plavby. Čaká nás asi hodina vysokými bažinatými meandrami s ich pestrým životom. Je to iné ako na otvorenom jazere. Losy nevidíme, ale na bočnom ramene je deväť divých husí, možno sú to tie, čo pri nás nocovali. Na ústí rieky vlievajúcej sa do Bowron Lake vidíme plávajúceho bobra. Tu sa nám otvorí aj horizont a v plnej nádhere vidíme hory Cariboo Mountains. Týčia sa nad nami v plnej svojej 2,5-tisícovej výške. Celý čas sme ich obchádzali dookola, ale až teraz ich vidíme celé. Je to odmena za plavbu.
Na Bowron Lake sa na chvíľu zdvihol protivietor a prvú hodinu pádlovania musíme zabrať. Ale keď obídeme útes v jeho polovici, otvorí sa jeho druhá časť, hladina sa upokojí, vietor stíši a posledné tri kilometre pádlujeme na hladine hladkej ako olej, sledujeme Becker’s Lodge, náš cieľ. Plávame prova pri prove, až kým neprirazíme k brehu. Slnko pečie, na oblohe nie je ani mráčika, hory v diaľke sú zasnežené. Osem dní a sedem nocí, 116,4 kilometra na vode a 10,8 kilometra po súši. Bowron Lake Circuit. Objímame sa, zvládli sme to!
Autorka je spolupracovníčka TRENDU.
Foto - Iveta Griačová
