Kríza? Nepoznáme, na nedostatok hostí sa nemôžeme sťažovať. Krízu majú asi tí, ktorí to nevedia robiť. Tieto vety sme počuli v tirolskom údolí Ötztal niekoľkokrát. Odzneli aj z úst Jacoba Prantla, majiteľa horskej chaty Gampe Thaya, ktorá leží uprostred zjazdoviek nad strediskom Sölden. Stačil jeden pohľad dovnútra, aby ste pochopili, prečo to hovorí. Napriek tomu, že polovica decembra nie je rozhodne vrcholom lyžiarskej sezóny, počasie bolo pod psa a chata sa navyše nenachádza v dosahu nijakej lanovky – dá sa sem len zlyžovať, mal plno. Obsluha sa musela doslova pretláčať medzi ľuďmi, ktorí sedeli a stáli všade, kde sa dalo. So šarmom a s úsmevom prekračovala s plnými taniermi kolená hostí, aby sa dostala k ďalšiemu stolu.
Tak ako v Gampe Thaya to vyzeralo už pred Vianocami v celom údolí. Samozrejme, na zjazdovkách a pri lanovkách sa nebolo treba tlačiť, ale lyžiarov bolo na toto obdobie požehnane. Vo všetkých horských chatách sa cez obed a v hotelových reštauráciách večer naskytal ten istý obraz – všade plno. Bez rozdielu, či išlo o jednoduché zariadenie alebo noblesný päťhviezdičkový hotel, ktorý otvorili len pred rokom. Ani stopy po tom, že by sa niekto sťažoval na pokles či, nedajbože, na nedostatok hostí.
Lietadlom ako autom
Údolie Ötztal leží úplne na juhu spolkovej krajiny Tirolsko, na hraniciach s Talianskom, respektíve, ako tu hovoria, v Južnom Tirolsku. Patrí doň napríklad jedno z trojice najväčších a najznámejších lyžiarskych rakúskych stredísk Sölden a menšie (a podľa mňa krajšie) strediská ako Obergurgl a Hochgurgl. O nich znalci hovoria, že majú najlepšiu kvalitu prírodného snehu v celých Alpách a sezóna tu trvá až do mája.
My sme síce do Tirolska leteli z Viedne, keď si však človek spočíta, že musí prísť na letisko s istou (a čoraz väčšou) časovou rezervou a z letiska v Innsbrucku je to ešte asi hodina až hodina a pol, tak za nie oveľa dlhší čas sa do Ötztalu dostane aj vlastným autom. Ale treba povedať, že 40-minútový let bol príjemný, spoločnosť Nikiho Laudu, ktorou sme leteli, si aj v časoch všeobecného šetrenia ešte stále dá záležať na dobrom servise. Znamená to, že aj na takýchto krátkych vzdialenostiach dostanete úhľadne zabalené obložené chlebíčky, nealkoholické nápoje zadarmo a alkohol za prijateľné ceny. K tomu bohatý výber novín a časopisov.
Istú zručnosť, ak šoférujete, a dobrý žalúdok, ak sa veziete, potom vyžaduje cesta z Innsbrucku, a to najmä zo Söldenu do Obergurglu. Je medzi nimi výškový rozdiel zhruba 600 metrov a množstvo serpentín.
Ako v lete pri mori
Sölden patrí medzi najznámejšie alpské lyžiarske strediská. Práve na tunajších ľadovcoch sa už niekoľko rokov začína vždy v októbri Svetový pohár v zjazdovom lyžovaní, no lyžovať sa tu dá už od septembra. Okrem vyše tridsiatich kilometrov tratí na dvoch ľadovcoch je tu ďalších 147 kilometrov zjazdoviek priamo nad mestom. Sölden je strediskom, ktoré sa v mnohom podobá rušným prímorským letoviskám. Napríklad tým, že prakticky nikdy nespí. Keď tadiaľto prechádzate hoci o polnoci, ulice sú ešte plné ľudí. Množstvo obchodov, reštaurácií, barov, zábavy, ruch – to je Sölden. Nejakú zimnú romantiku budete priamo v meste hľadať márne, na to treba ísť do menších stredísk.
Dedinky v údolí
Pre ľudí, ktorí hľadajú niečo malebné a lyžovačku priamo pred bránami hotela či penziónu, môžu byť tým pravým orechovým strediská Obergurgl-Hochgurgl, asi pol hodiny za Söldenom. Ide o dve dedinky, pričom jedna leží vo výške 1 930 metrov a druhá dokonca 2 154 metrov nad morom, obklopené 110 kilometrami zjazdoviek. Lyžiarske areály sú priamo nad každou z dedín, môžete však lyžovať v obidvoch – sú spojené štyri kilometre dlhou lanovou dráhou. Cesta z jedného strediska do druhého trvá lanovkou asi pätnásť minút. Samozrejme, kto uprednostňuje dopravu po zemi, má k dispozícii skibusy, ktoré premávajú každých desať minút.
Obergurgl vyzerá zhora z lanovky ako povestná dedinka v údolí – niekoľko hotelov a penziónov, kostol, obchodíky, pár reštaurácií. A zjazdovky hneď za dverami hotelov. Takmer z každého stačí niekoľko krokov, aby bol človek priamo pri lanovke alebo pri spojovacom vleku, ktorý ho k tej najbližšej vyvezie. Keďže zjazdovky sa začínajú vo výške slovenského Chopku a vedú až do výšky tritisíc metrov, o snehovú prikrývku je tu postarané od polovice novembra do polovice mája a tunajšia lyžovačka je považovaná za jednu z najlepších v Rakúsku. Veď aj slogan, pod ktorým sa stredisko prezentuje svetu, znie: Diamant Álp.
Dedinka žije prakticky len zo zimnej sezóny, keď sa tvorí 90 percent príjmov. Na otázku, čo robia domáci v lete, sme dostali s úsmevom odpoveď, že počítajú peniaze. Dovolenka v lete nebola doteraz na programe dňa, pretože vtedy sa Obergurgl menil na stavenisko – hotely sa rekonštruovali, pristavovali, stavali nové. V budúcich rokoch sa to zrejme zmení, stavia sa menej a aj regionálna marketingová turistická organizácia Ötztal Turismus pripravuje a propaguje produkty už aj pre letnú dovolenku v tejto oblasti.
Krištáľ na chate
V letných mesiacoch má otvorené aj chata Hohe Mut Alm, ktorá je pri stanici lanovky vo výške 2 670 metrov nad morom. Bola by škoda, keby nemala, nachádza sa totiž na mieste s najkrajším výhľadom v okolí. Keď vyjde počasie, pohľad odtiaľto je naozaj úžasný. Takmer rovnako úžasný je interiér chaty a jedlo, ktoré tu podávajú. Sedieť vo výške, ktorá presahuje väčšinu tatranských končiarov, na stoličkách obtiahnutých kožušinami a najmä pod honosnými krištáľovými lustrami – to človek každý deň nezažije. Treba však povedať, že interiér je zariadený s veľkým vkusom. Basilius Praxmarer, ktorý tu druhý rok šéfuje, hovorí, že pekný interiér je síce dôležitý, ale srdcom každej reštaurácie, aj horskej, musí byť kuchyňa a dobré jedlo. Lyžiarom tu evidentne chutí, cez obed tu bežne pripravia aj tisíc porcií. Páčilo sa tu asi aj ľuďom, ktorí sa v gastronómii vyznajú, pretože šéf chaty sa stal prvým víťazom súťaže o najlepšieho reštauratéra v regióne, ktorú začal robiť najväčší regionálny denník.
Prekvapenie z Trnavy
V stredisku Obergurgl nás čakalo ešte jedno prekvapenie. Keď nám sprievodca Leo povedal, že náš lyžiarsky sprievodca vie po slovensky, brali sme ho s rezervou. Dovtedy, kým sme nezistili, že ide o Slováka pochádzajúceho z Trnavy. Martin Lančarič tu sprevádza hostí a žije tu aj s rodinou už trinásť rokov. Pracuje pre jednu z tunajších lyžiarskych škôl, ale väčšina jeho klientov si ho najíma ako súkromného sprievodcu či inštruktora. Ide väčšinou o veľmi dobrých lyžiarov, ktorí si chcú zalyžovať na niektorom z tunajších rozľahlých freeridových terénov. Veď kto ich pozná lepšie ako ľudia, ktorí tu žijú, navyše s inštruktorom je pohyb v často lavinóznom teréne oveľa bezpečnejší. M. Lančarič tu trávi len zimy, v lete mení pôsobisko za golfové ihrisko neďaleko Viedne, pretože ako hovorí, v lete tu zatiaľ naozaj nie je veľmi čo robiť.
Článok vznikol v spolupráci s Österreich Werbung.
Foto - Archív Otztal Tourism
