Agnieszka Holland: Vo filmoch o holokauste je jedna základná lož

Režírovali ste viacero filmov založených na skutočných udalostiach z prostredia Európy. Pre nás je to súčasť histórie, našej kultúrnej identity. Ako vnímajú tieto filmy v Spojených štátoch?

Urobila som tri filmy, ktoré sa týkali holokaustu a druhej svetovej vojny. Na to je v Spojených štátoch od určitého času veľmi prístupné publikum. Dosť dlho, niekoľko desiatok rokov po druhej svetovej vojne, nebol o túto tému vôbec žiaden záujem.

Potom, do veľkej miery vďaka seriálu Holokaust, sa naraz otvorilo vedomie, že sa také niečo stalo, že je to dôležitá udalosť v dejinách ľudstva a že sa to týka aj Američanov. Stalo sa to zrazu súčasťou americkej histórie a kultúry.

Prvé dva filmy o holokauste, ktoré som robila, boli pre nich ešte veľmi avantgardné. Prišli v čase, keď o tom nebolo veľa natočeného. Priniesli iné hľadisko ako ich sentimentálne filmy.

Pokiaľ ide o dejiny späté s komunizmom, Američania prežili studenú vojnu, ale novej generácii už chýba toto povedomie. To by do určitej miery vysvetľovalo, prečo bola napríklad reakcia na to, že americkými voľbami manipulovalo Rusko, taká neadekvátne slabá.

Za studenej vojny bolo Rusko nepriateľom v špionážnych alebo dobrodružných príbehoch. Znalosť a reálna skúsenosť s komunizmom a stalinizmom chýba v Amerike aj západnej Európe. Čiastočne sú za to zodpovední aj tí, ktorí majú príbehy rozprávať, teda aj filmári.

Nedávno som robila na filme o hladomore, za ktorý bol Stalin zodpovedný. Je o britskom novinárovi, ktorý hladomor objaví a snaží sa, aby sa o tom svet dozvedel. Urobila som si prieskum, koľko filmov hovorí o týchto udalostiach a koľko o druhej svetovej vojne a o holokauste. Tých prvých je ešte omnoho menej.

Iba niektorí diváci sú schopní konfrontácie s totálnou beznádejou a zlom

Vo svojej tvorbe otvárate ťažké témy. Ako neísť len po povrchu, no zároveň sa neutopiť v emóciách?

Musím to striedať, nemôžem stále robiť len na hrôzostrašných veciach. Každý film berie pár rokov života a keď ich trávite v gete alebo koncentračnom tábore, tak to nie je veľmi príjemné.

Mám určitým spôsobom pocit, akoby som si udalosti, ktoré točím, sama zažila, alebo akoby som bola veľmi blízko. Natoľko blízko, že cítim ako fungujú mechanizmy nielen politické, ktoré môžu k takým udalostiam viesť, ale aj psychologické.

Mechanizmy úniku, prispôsobovania sa, konformizmu. Vytlačenia pravdy, zatvárania oči pred niečím, čo je zrejmé a zároveň šialene nebezpečné. Spoločnosť je rada slepá. Nechce si priznať, že to čo sa deje, môže mať ďalekosiahle následky.