Odkedy úrad guvernérky oznámil, že v dvojtisícovom mestečku Longyearbyen 2 368 obyvateľmi na arktickom súostroví Špicbergy na polceste medzi európskym kontinentom a Severným pólom otvoria škôlku aj základnú školu, Steve Daldorff Torgersen ešte pozornejšie číta úradné oznamy. Kvôli hrozbe koronavírusu musel v polovici marca zatvoriť svoj pub. Na facebooku však oznámil, že už sa teší na návrat hostí, ale guvernérka oznámila, že na znovuotvorenie dvadsiatich piatich miestnych hotelov a reštaurácií ešte nie je nijaký plán.
Steve to však po zrušení zákazu nebude mať jednoduché. Má cestovku a vodí zahraničných turistov do arktickej divočiny, polorozpadnutý banský sklad prestaval na luxusnú reštauráciu Gruvelageret a vymyslel si Karlsberger Pub. Miestne pizzérie, bistrá, cukráreň hneď po odchode korony zaplnia rodiny miestnych baníkov, obchodníkov a úradníkov, ale on, jeho pub i reštaurácia potrebujú predovšetkým turistov. V ostatných rokoch totiž mali Špicbergy od turistov viac príjmu než z ťažby uhlia. Turistov však korona vyhnala domov, novým cudzincom vláda súostrovie zakázala a prilietavajúci Nóri musia pre istotu do karantény.
Raj alkoholov
Uprostred jeho Karlsberger Pubu stojí starodávny banícky vozík na uhlie. Na stenách sú portréty baníkov a police s vodkami, džinmi, brandy, koňakmi, rumom a whisky. Asi tisícka známych značiek. Nenalievajú však naše tradičné poldecáky, ani štyri centi, ale iba náprstok – jediný centiliter. Najlacnejšia je Negrita, rum z Réunionu, Guadeloupe či Martiniku, bývalých francúzskych kolónií a dnes francúzskych zámorských území v Karibiku. Centiliter stojí 70 centov.
Je to najsevernejší hostinec na svete a v centre baníckeho mestečka vznikol v roku 1998. Fajnšmeker Steve Daldorff Torgersen ho kúpil o jedenásť rokov neskôr a vytvoril pútnické miesto milovníkov špičkových drinkov. Sprievodcovia chill adresami vyhodnotili Karlsberger Pub za šiesty najlepší na svete. V Európe tretí v poradí, Steve však tvrdí, že je nielen najsevernejší ale aj najlepší.
Rikke Steinbakková za pultom mi povedala, že cudzinci prichádzajú zo zvedavosti. Aj mne dovolila nakuknúť do preskleného priestoru so štyrmi stovkami najlepších značiek whisky. Centi stojí päť, niektoré však v prepočte aj päťdesiat eur. Pokladom pubu je však zbierka armaňakov, historicky najstarších francúzskych brandy, vínnych destilátov známych už v 14. storočí. Je to séria, vypálená rok po roku medzi rokmi 1908 až 1991 v známom 120-ročnom francúzskom rodinnom podniku Baron Gaston Legrand. Náprstok je za takmer stovku. Naliať si dajú vari len majitelia zlatých kariet, snobi, alebo tí, čo chcú okoštovať aspoň raz.
Bar bol pred vpádom koronavírusom otvorený od štvrtej popoludní do druhej v noci a mal dosť hostí. Cudzinci sa zastavili na pohárik a selfíčko na rozlúčku v posledný večer pred odletom. Domáci zasa na dáku oslavu, malý večerný koncert či nočnú stand up program. Nemuseli si objednať akurát tvrdé a drahé. V prepočte za necelé štyri eurá je niektorá zo šiestich značiek miestneho piva, ktoré za Longyearbyenom varil najsevernejší pivovar na svete. Nik k ním síce koronu nezavliekol, ale Longyearbyenčania poslúchli úrady. Ich mestečko stíchlo a spoznalo, ako asi vyzerala banícka usadlosť v predturistických časoch.
