Do Ománu? Prečo tam, čo tam budete v tej púšti robiť? Asi takého otázky sme dostávali, keď sme známym spomenuli, kam ideme na dovolenku. Lebo Omán leží na Arabskom poloostrove a Arabský polostrov je predsa púšť. Na druhej strane – od ľudí, ktorí už v Ománe boli (teraz nemyslím tých, ktorí strávili dovolenku v niektorom z rezortov Salalahu na juhu krajiny) sme mali na krajinu výborné referencie a tie nás vlastne do Ománu priviedli.
A aká bola skutočnosť? B je správne, sever Ománu, kde sme strávili pár dní, je naozaj destinácia s úžasnou prírodou aj históriou. Omán je totiž šťastná krajina – 80 percent zrážok, ktoré spadnú na celom Arabskom poloostrove skončí tu, takže napríklad o zeleň naozaj nie je núdza. Dažďové oblaky prichádzajúce od mora totiž zachytávajú miestne, až 3 000 metrov vysoké hory.
Maskat nie je úplne lacný
Keďže aj na cestách je človek najmä jedlom živý, ochutnávanie miestnej kuchyne a návštevy reštaurácií patria k tým najpríjemnejším stránkam poznávania nových krajín. Ako sa teda varí a je v Ománe? Pravdupovediac niečo ako typická ománska kuchyňa v reštauráciách asi ani neexistuje. Aj tu, ako v susedných krajinách sa stretnete so zmesou kuchýň celého Orientu a Ázie. Je to preto, lebo Ománci boli veľkí cestovatelia a moreplavci, takže sem doviezli korenia a príchute z Afriky aj Ázie a tiež preto, že tu pracuje niekoľko stotisíc prisťahovalcov, ktorí si sem priniesli aj svoje kulinárske umenie a zvyklosti.
V domácnostiach sa je tak ako všade v arabskom svete – sedí sa na zemi, pred vás dajú niečo ako veľký igelitový obrus, naň množstvo misiek a tanierov so všetkým možným. Je sa pravou rukou, ak cudzinec prejaví silné známky zmätenia, prinesú mu príbor. Väčšinou vtedy keď už aj on je rukou... V reštauráciách turistom vždy prinesú príbor automaticky. V hlavnom meste Maskate (Muscate) má človek na výber naozaj množstvo stravovacích zariadení – od fastfoodov, ktorým aj tu vo veľkom miestni holdujú, až po nóbl podniky.
Trochu nás na začiatku prekvapili ceny – za síce chutné, ale bežné jedlo v bežnej reštaurácii sme platili cca štyri ománske rialy, čo je 10 EUR. Keďže sme ale boli v hlavnom meste len dva dni a stravovali sme sa v podnikoch v blízkosti nášho hotela, ktorý bol v diplomatickej štvrti, neviem posúdiť, či je to bežná cena, alebo sme platili diplomatickú a cudzineckú prirážku...Pretože mimo Maskat sa všade dalo najesť v prepočte za 3-5 EUR a neplatilo sa ani 15 percentné sprepitné, ktoré sa v hlavnom meste automaticky prirátavalo k cene jedla.
Omán - ťavie mäso s ryžou Zdroj: Jarmila Horváthová
Ťava na tanieri
Bežné reštaurácie na vidieku síce vyzerajú často ako naše horšie vývarovne, netreba sa ale dať odradiť. Všade sme jedli výborne a bez následkov na trávení. V turistických sprievodcoch sa píše, že hygienický štandard je väčšinou v Ománe vysoký a asi to tak aj bude.
Rozhodne treba vyskúšať napríklad ťavie mäso. Jedli sme ho pripravené na spôsob shuwa (robia sa tak aj iné druhy mäsa). Mäso sa naloží dio zmesi byliniek a korenia, zabalí do banánových listov, urobí sa z neho kompaktný balík a v špeciálnej peci v zemi sa dusí 24 až 48 hodín. Výsledok bol skvelý – mäso, ktoré sme jedli bolo také mäkké, že sa samé oddeľovalo od kostí a výborne šťavnaté. Chuťovo pripomínalo niečo medzi hovädzinou a jahňacinou. K nemu aj k ostatným druhom mäsa – kuracine, baranine, hovädzine a rybám tu často servírujú vynikajúcu ryžu biryani, ktorá sa pripravuje po celom Blízkom východe a Ázii. Ide vlastne o praženú ryžu s rôznymi koreninami a zeleninou, jej ománskej variácie sme sa nevedeli dojesť. K jedlu väčšinou nechýbal zeleninový šalát z paradajok, papriky a uhoriek.
V Ománe si na svoje prídu aj milovníci rýb, to že ich je pri brehoch dostatok, sme videli na rybacom trhu. Väčšinu z nich sme ani nepoznali. Porcie v bežných reštauráciách sú statné, pre menších jedákov stačí aj jedna pre dvoch.
Káva vždy a všade
Kto by si chcel priniesť nejakú jedlú spomienku na Omán aj domov, rozhodne by to mali byť ďatle. Tých sa tu pestuje vraj až 120 druhov a vážené sa dajú kúpiť už od jedného rialu (2,5 EUR) za kilogram. S prepravou nie je nijaký problém, vo väčšine obchodov vedia aj vážené vákuovo zabaliť, takže dopravu po Ománe aj do Európy prežijú bez ujmy. Exotickejšou sladkosťou je miestna halwa. S halwou, ako ju poznáme napríklad z Grécka, nemá nič spoločné. Tá ománska má konzistenciu tuhšieho želé, je značne sladká, ochutená všelijakými koreninami a predáva sa aj s miskami, do ktorých ju pri príprave lejú a nechajú stuhnúť.
Oman - Ománska káva na ceste Zdroj: Jarmila Horváthová
A čo sa v Ománe pije? Okrem vody v prvom rade – vždy a všade „Omani café“, teda Qahwa. Keď sme ju pili prvý krát po príchode do hotela a ešte netušili, že pijeme ománsky národný nápoj, boli sme na pochybách, či pijeme kávu, alebo čaj. Pretože na kávu sa nám to zdalo riedke a na čaj zase horké... Ománci nám potom vysvetľovali, že je to niečo medzi tým. Základ je, že sa vždy pripravuje s kardamonom, nalieva sa z termosky a pije z malých jednorazových pohárikov, ktoré sa vždy naplnia len do polovice. Horkosť kávy sa vždy kombinuje so sladkými ďatľami. Možno sa to zdá zvláštne, ale v horúcom ománskom počasí pôsobilo niekoľko hltov tohto nápoja vyslovene osviežujúco. Takže sme sa po pár dňoch ani nečudovali domácim, že termosku s kávou, malé kalíšky a datle nosia so sebou aj na cesty.
Čo sa tu rozhodne tiež oplatí vyskúšať, sú šťavy z rôznych druhov ovocia. Pili sme napríklad tamarindovú, ktorú sme si kúpili od predávajúceho pri ceste a bola vynikajúca, výrazne sladko-kyslá a veľmi osviežujúca. Keďže Omán je moslimská krajina, alkohol sa v bežných podnikoch nepodáva, nalievajú a čapujú len v hotelových rezortoch. Pre Slovákov zvyknutých v zahraničí „vypaľovať červíka“ ale dobrá správa – doviezť si slivovicu, alebo niečo podobné pre vlastnú spotrebu je dovolené.
