Šéfkuchár v Japonsku 1: Prvý deň v Tokiu

Tak prvý deň v Tokiu mám za sebou. Cesta z Viedne do Tokia bola náročná, pri prestupovaní v Dubaji som čakal 4 hodiny. Let z Dubaja do Tokia trval desať hodín. Pomohli dve tabletky Tramalu a vyčíhal som super flek, kde som sa natiahol cez tri sedadlá. Spal som 8 hodín - prerušovane, ale predsa.

Keď som vystúpil na letisku v Tokiu, ovládla ma vlna optimizmu, radosti a nadšenia z toho, ze už som tu. Schladili ma tunajší colníci. Zobrali mi totiž delikatesy, ktoré som niesol pre pána Jamadu a jeho tím. Na letisku vo Viedni som im kúpil niekoľko vzoriek rôzneho sušeného mäsa od bravčového až po divinu. Bohužiaľ do Japonska sa takéto druhy pochutín dovážať nemôžu, keďže tu mali prednedávnom akési zvieracie choroby. To nám však oznámili až krátko pred pristávaním.

Keď už som mal batožinu, začal som bádať, ako sa dostať na hotel. Samému by mi to trvalo pomerne dlho, ale keďže mám hubu nevymáchanú, veľa som sa pýtal. Netrvalo dlho a dorazil som na hotel. Nie je to vlastne hotel, ale “guest house”. Takýchto ubytovní je v Tokiu pomerne veľa, hlavne v tej štvrti, kde bývam ja. Na vrátnici ma privítal starší pán, ktorý nehovori po anglicky, ale inak je veľmi prívetivý. Tak ako aj ostatní domáci. Dal mi kľúč od izby a ja už som sa nevedel dočkať, kým zo seba zmyjem celodennú vrstvu lepkavého a príjemne zapáchajúceho potu.

Miesto, kde bývam, je čosi ako ubytovňa s vrátnicou. Má rôzne typy izieb - moja je veľmi skromná o rozmeroch 4x2 metre, je tu jedna posteľ, malý stolík, klíma, chladnička a malý televízor. Priestoru nie je nazvyš, no je praktická a útulná. Na ubytovni je práčovňa, miestnosť, kde si môžete posedieť a početovať, a čo ma príjemne prekvapilo, majú tu automat, ktorý zadarmo čapuje čaj. Na výber je genmaicha alebo sencha. Aj po celom Tokiu sú na každom rohu automaty na nápoje doslova od výmyslu sveta. Nepreháňam. Zakaždým, keď si idem kúpiť pitie, pred tým stojím 5 minút a dumám, čo si vybrať.

Stáž sa začala o jedenástej. Bol som tam s rezervou o pol hodinu skôr. Bývam na úplne opačnom konci mesta a cesta mi trvala niečo vyše hodiny. Bol som plný očakávaní, aký bude náš prvý kontakt, ako bude vyzerať reštaurácia a kuchyňa. Pred reštauráciou,  ktorá v anglickom prepise používa názov Yamada Chikara, ma s úsmevom čakal jeden z kuchárov - presnejšie asistent pána Jamadu, ktorý reštauráciu vlastní a je tam šéfkuchárom. Neskôr som sa od neho dozvedel, že vlastne sú tam iba dvaja kuchári, on a jeho asistent a dvaja čašníci.

Zdroj: foto - The New Normal blog

Je to naozaj malé miesto. Reštaurácia má osem miest na sedenie a jednu malú VIP miestnosť, kde pravdepodobne robia aj čajové obrady. Aj kuchyňa je veľmi malá, zhruba 5x4 metre, ale je tam všetko, čo potrebujete. Jedno mínus pre mňa a teda aj pre nich je to, ze nevedia dobre po anglicky a ja neviem po japonsky. Miestami som sa cítil trochu nepríjemne, keď sme na seba pozerali a nechápali, čo jeden druhému hovoríme.

Prvý deň som toho veľa nerobil. Doobeda som pomáhal asistentovi, pchal som nos a ruky kde sa dalo a umýval som riady, pretože na to mi nemuseli nič vysvetľovať a aspoň som sa cítil nápomocný. Okolo tretej prišiel pán Jamada, prehodili sme pár kostrbatých viet, trochu som im ešte pomohol, dali sme si spoločnú večeru a poslali ma domov s tým, ze zajtra začínam o dvanástej. Len na info, v reštaurácii Yamada Chikara otvárajú o 18:00, záverečná je o 24:00 a fungujú len na rezervácie. Napríklad na tomto blogu nájdete celkom výstižný opis z pohľadu hosťa.

Michal Konrád (1983) je šéfkuchárom bratislavskej panázijskej reštaurácie Fou Zoo - v rebríčku TRENDreštaurácie.sk so 182 bodmi aktuálne tretej najlepšej reštaurácie na Slovensku a držiteľky ocenenia Gurmán Award - Prémiová reštaurácia roka 2012. Michal je rodený Bratislavčan, ktorému zachutila vôňa diaľav. Má za sebou päťročnú prax pod vedením Andrewa Lassettera na vedúcich pozíciách v prestížnych londýnskych reštauráciách Cocoon, Kyashii a Chino Latino. Kuchyňu Foo Zoo vedie od otvorenia podniku na jar roku 2010.

• Všetky zápisky M. Konráda zo stáže v Japonsku