Mňa však odjakživa napĺňa; či už išlo o prácu na pošte, povolanie učiteľky alebo o služby v reštaurácii, s ktorými som sa zoznámila ešte počas strednej školy
V dnešnej pozícii hotelierky som sa však vyslovene našla. Na jednej miske váh leží väčšia zodpovednosť – nielen za seba a hotel, ale aj za svoj tím, svojich poriadených. Aby bolo na výplaty, aby bolo na rozvoj ...
Na druhej strane je však táto zodpovednosť vyvážená pocitom potešenia a radosti, keď sú klienti spokojní a šťastní. Keď ich môžem prekvapiť nejakými zmenami, novinkami, drobnosťami.
Ak sa v biznis centre, ktoré kedysi slúžilo ako vysunutá kancelária hostí, môžu stretávať malé skupinky. Ak si aj fajčiari nájdu v našom nefajčiarskom hoteli príjemný priestor na terase – po jej predminuloročnom zastrešení.
Ak si už v loby nesadajú na pôvodné sedačky ale do kresielok okolo stolíkov, aby si mohli vypiť kávičku a dať niečo malé pod zub... Ak si dámy nájdu vo wellness centre priestor na kruhový tréning a k tomu dvanásť nových strojov na cvičenie.
Ak internet ide vďaka finančne i technicky náročnej optike rýchlejšie a bez poruchy. Ak už hosť pri vstupe do hotela vie, že nastal čas fašiangov, veľkej noci, Vianoc, sviatku matiek či detí...
Znie to ako fráza, ale tie eufórii podobné pocity nevyvolávajú príjmy hotela. Najväčšou odmenou je osobné poďakovanie či ďakovný list - od firmy, od jednotlivca, od klienta, od hosťa...
Som rada, že môj tím to cíti rovnako a že som spravidla mala pri výbere ľudí „šťastnú ruku“. Nedá sa to totiž spoznať na prvý pohľad. Veľa ľudí dokáže zahrať človeka, zanieteného pre prácu. Ale pravdu odhalí až čas.
Veď kto chce veci robiť dobre, nepotrebuje o tom rozprávať. Zariaďuje veci sám od seba, dáva návrhy na zefektívnenie práce, zlepšenie ponuky, všíma si názory a želania klientov, sleduje nové trendy a... predovšetkým nečaká na podnety od nadriadených.
V našom manažmente pracujú, našťastie, práve takíto nadšenci. Navyše lojálni a verní, veď jeden kolega teraz odchádzal po piatich rokoch a ďalší po ôsmich. Vrásky na čele mi robia iné pozície v hoteli – nedostatok personálu a nekončiaca migrácia tých zaučených. Chyžných, umývačiek riadu, čašníkov, recepčných...
Získať nového zamestnanca je často nad ľudské sily. Mladí chcú vyskúšať cudzinu, ostatných odrádza práca aj v čase, keď iné profesie majú voľno. A najviac, samozrejme, nízke platy. Veď okrem ubytovania si štát berie svoj dvojnásobný „desiatok“ cez DPH, panujú nezmyselné (ne)pravidlá pri platení za televízory na izbách... a k tomu všetkému, umelé zvyšovanie vzdelanosti nahradilo cenu a vážnosť odbornosti nič nedávajúcou a neriešiacou maturitou či zbytočnými vysokými školami.
Anna Labošová (49) – vyštudovala pedagogiku v odbore anglický a slovenský jazyk a pracovala ako učiteľka. Po absolvovaní štúdia hotelového manažmentu vedie v pozícii riaditeľky hotel Mikado v Nitre.
