Načo sme osem rokov sledovali sex a rozpučené lebky v Hre o tróny

Keď ale príde do komnaty vo veži za kráľovnou jej brat a pochopíte, že ich láska poriadne presahuje štandardnú súrodeneckú úroveň, dvíhate obočie. No a najviac si lámete hlavu nad tým malým chlapcom, ktorý nešťastnou náhodou sedí v okne komnaty. Ako ho presvedčia, aby o kráľovskom inceste nikomu nepovedal? Nuž, na presviedčanie v Hre o tróny (v origináli Game of Thrones) nie je čas. „Čo by som neurobil pre lásku,“ povie kráľovnin brat a vyhodí chlapca z okna.

Ľahšie povahy vypínajú. Ďalší to vzdajú, keď pred vykastrovaným mučeníkom sevírujú akúsi pečenú klobásu. Neskôr južanskému princovi v približujúcom sa zábere rozpučí lebku cez oči dvojmetrový chlap, ktorého sa princ snažil zabiť z pomsty za to, že mu znásilnil a zabil neplnoletú sestru.

Stredovek nie je rozprávka

Na krvavé scény sú dospelí diváci zvyknutí, Hra o tróny ale predsa podnietila debatu o tom, čo je pre obrazovky prijateľné. Napríklad Quentin Tarantino, ktorý túto otázku dostával často, vo svojich filmoch takéto zábery zámerne ženie do absurdnosti, tvorcovia seriálového hitu však krutosti zobrazujú naturalisticky a jeho terčom sú prevažne bezbranní ľudia.

Bezbrehé násilie a beznádej ale George R. R. Martin nepoužíva na to, aby šokom pripútal fanúšikov ku knihám či obrazovkám, ako mu často vyčítajú.

„Umenie má hovoriť o realite. Ja nepíšem o Disneyho stredoveku, v ktorom vznešení rytieri zabijú všetkých zloduchov a potom nikoho neznásilnia. To je neúprimné.