Názov tohto miesta nedokážem ani vysloviť. Vystupujem z karavanu po dlhých hodinách štrikovania sa úzkymi horskými cestami s výhľadom 200 metrov do doliny. Zastavujem kvôli foteniu, veď za nami sa končí priam filmový tunel a pod nami je hlboký pád s náznakom rieky kdesi v diaľke. Oddelený len nízkym múrikom, na ktorý sa deti samozrejme hneď vyškriabu. Pozdravím Francúza za mnou automatickým „Bonjour“. Dostáva sa mi naspäť „Bonjour, dobrý deň!“
Slovenčinu som nepočul už dlho, a tak mi došla reč. Opálený Francúz za mnou s obitým bielym pickupom Peugeot na môj zmätený pohľad reaguje, že kedysi učil na gymnáziu v Košiciach. A teraz si užíva prázdniny v národnom parku Verdon. Podobne ako my, len on má polovičné auto.
Treba si naštudovať rozmery
Cestovanie karavanom nie je o tom večer sadnúť a vyraziť na dlhú cestu k moru. Je to o zážitkoch, príprave, a pomalom, ťarbavom prejazde nekonečnými krajinami. Na dva týždne po francúzskom vidieku, vysokohorských priesmykoch, kempoch, prepchatých mestách, alpských plesách, riekach a pokrútených diaľniciach sme zvolili Carado T447 Clever Edition.
Treba si predstaviť dodávku na steroidoch. Citroën Jumper prerobili v nemeckom koncerne Hymer na obytné auto – 7,4 metra dlhé, 2,4 metra široké a 2,9 metra vysoké. Bicykle na nosiči vzadu pridávajú ešte pol metra. Poznať rozmery auta je pri karavaningu nevyhnutnosť, pripravujú ma skúsenejší. Zistím to až po ceste – v stiesnených tuneloch sledujem maximálnu výšku, pri zúžených diaľniciach zasa šírku.
A dĺžku vnímam stále. Trikrát som sa len o centimetre vyhol nepeknému poškodeniu a prepadnutiu depozitu. Raz to bol neviditeľný betónový kvetináč veľkosti smetnej nádoby, potom pretŕčajúca dopravná značka a napokon moje prílišné sebavedomie v parkovaní medzi autá. Mal som šťastie, vždy to zachránila spolujazdkyňa. Poslať niekoho von navigovať nie je hanba, šetrí to peniaze.
Cez štyri krajiny a späť
Predbežný plán cesty ukazuje viac než tritisíc kilometrov. Bratislava – Salzburg – Bodensee – Ženevské jazero – Annecy – Valloire – Castellane – národný park Verdon – Azúrové pobrežie a nejako cez Taliansko naspäť.
Prvé noci to ženieme vpred. Každý deň prejdeme zhruba štyristo kilometrov. Zažívame jednoduché, no za to plne vybavené parkovisko v Salzburgu, kde to je preplnené ako pred lokálnym supermarketom deň pred sviatkami. Susedný karavanista z Čiernej Hory práve skladá zo strechy lyže, začiatkom augusta. Na môj spýtavý pohľad odpovedá o pláne potiahnuť až na známy priesmyk Stelvio, kde lyžuje na ľadovci. Žeby plán nabudúce?
Nasledujúce dni ideme naslepo, ráno nevieme, kde budeme večer spať. Vždy sa to ale vyrieši. Narážame na charizmatický kemp priamo na brehu jazera neďaleko Konstanz na lokálnej farme. O miesto sa delíme s ďalšími noclažníkmi, zbierkou traktorov a dobytka domáceho.
Aj tento kemp je plne vybavený. Znamená to, že tu možno vyprázdniť chemické WC na vopred určené miesto. Mimochodom je to šikovne vymyslené s tabletami na rozpúšťanie, kolieskami a rúčkou, ktorá z celého balíka robí cestovný kufrík. Deti takýto plný kufrík radostne ťahajú za sebou.
Treba aj vyliať špinavú vodu z umývadiel a sprchy do kanalizácie. Dôležité je byť pripojený na elektrinu, či už pre dobíjanie batérie alebo funkčnú klimatizáciu. A tiež doplniť pitnú vodu na ďalšiu cestu.
Sebestačné vie byť niekoľko dní
Naše Carado má všetko, čo treba k životu. Vpredu dve pohodlné otočné sedadlá, za nimi obývačkový stolík s malým rohovým gaučom prerobiteľným aj na sedenie pre dvoch. Azda ako jediný karavan na trhu má aj dvakrát Isofix na detské sedačky. K tomu jedna menšia bočná lavica.
Spí sa vzadu na takzvanom letisku, kde sa vyspia dvaja až traja a v sťahovacej posteli umiestnenej nad obývačkou ďalší jeden až dvaja. Spánok je výborný, ani náhodou sa nepodobá spaniu v stane. Matrace sú akurát tvrdé, auto výborne izoluje okolie a vďaka množstvu vetracích otvorov je tu dobrý vzduch a príjemný chlad aj uprostred horúceho leta. Zatemnenie žalúziami a závesmi je na jednotku.
Kuchynku poháňajú dva zásobníky na stlačený plyn, ktoré pomáhajú aj s chladničkou a mrazničkou. Netreba zabúdať na malé, ale pre detské zážitky ideálne WC s umývadlom a menšiu sprchu. K tomu plno umne vymyslených odkladacích priestorov, poličiek, skriniek. Chýba mi azda len vonkajší ventil na vodu, aby sa deti nemuseli sprchovať vnútri.
Keď prichádzame do ďalších kempov, už aj rozkladanie ide ľahko. Pri ženevskom jazere nám všetky úkony trvajú len niečo vyše polhodinu – znamená to karavan vyrovnať pomocou vyrovnávacích klinov, ukotviť do zeme pevnými držiakmi, roztiahnuť pergolu, vyložiť stoličky, napojiť elektrinu. Zároveň nám po dlhom cestovaní dochádza, že potrebujeme ostať na jednom mieste aspoň 2-3 noci. Opadá tak nervozita z každodenného cestovania.
Auto vie byť aj v divočine sebestačné niekoľko dní. Stačí ho poriadne dobiť a doplniť vodou.
Francúzsky kraj, bez množstva turistov
Na čo si musíme zvyknúť, sú malé mestečká. Prechádzame cez charizmatický Évian-les-Bains známy minerálkou a historické Annecy, ale nedá sa nikde zastaviť. Parkoviská pre karavany sú niekoľko kilometrov za mestom, často sú tu tyče s maximálnou výškou. O meter nižšou ako naša strecha.
Prechádzame ďalej. Krajina francúzskych Álp sa dvíha a večer nachádzame poloprázdny kemping v mestečku Valloire, obľúbenom lyžiarskom stredisku, známom najmä vďaka priesmyku Col du Galibier, kde sa jazdí etapa Tour de France. Oddychujeme na viac dní. Mestečko žije, okúsime lanovky, skákacie hrady, lokálny pumptrack, ale aj námestie, reštaurácie a vonkajšiu ľadovú plochu s funkčným ľadom. A tak si v auguste požičiavame korčule a domov posielame unikátne fotky.
Carado sa so svojimi 140 koňmi škriabe po okolitých kopcoch svedomite. Pohľad do zrkadla na pribúdajúcu kolónu za mnou ma ale prinúti autá pustiť pred seba a užiť si vďačnosť v podobe mávajúcich a blikajúcich miestnych. V tomto kraji až na výnimky nestretávame turistov. Jednou z nich je starší anglický pár, začudovaný, keď im oznámime, že Československo už neexistuje. Sme mimo, sme úplne mimo našich zvyklostí, starostí a vedomostí.
Pohoda a bohatý program
Francúzi majú v sebe pohodu. Naučiť sa zopár základných francúzskych fráz pomáha roztápať ľady a aj veselý Alex v kempe na Riviére mi s úsmevom konštatuje, že ovládam aspoň „le minimum“. Čašníci, recepční, obchodníci, prakticky všetci dokážu prepnúť do slušnej angličtiny. Je to v protiklade s príbehmi o nedorozumeniach, ktoré z tejto krajiny počúvam. OK, raz sme namiesto „white wine“ dostali dve čaše červeného, ale aj to s úsmevom. Učíme sa „vin blanc“ a odpúšťame.
Valloire po pár dňoch končí a presúvame sa južnejšie. Po nekonečných hodinách francúzskych okresných ciest dorážame do živého mestečka Castellane známeho ako vstup do národného parku Verdon. K atmosfére, žiaľ, patria aj neustále húkajúce hasičské autá, ktoré už toho času po viac než týždni dostali pod kontrolu lokálne požiare.
V kempe nás vitá mladý Francúz s dokonalo francúzskym prízvukom v angličtine a zatočenými fúzikmi. Začína najkrajšia časť cesty – kaňony v národnom parku Verdon. Volíme južnú prázdnejšiu trasu, kde s výnimkou po slovensky hovoriaceho lokálneho nestretávame prakticky nikoho. A to pritom míňame známe vyhliadky ako Balcon de la Mescla, kde fotky ani z desatiny nedokážu sprostredkovať majestátnosť tejto krajiny.
Národné parky
Čo nikoho neteší, je všadeprítomné sucho. Okrem požiarov tu bojujú aj s nedostatkom vody – fontány v mestách sú vypnuté, zavlažovanie záhrad zakázané. Najviditeľnejším prípadom je obrovská vodná nádrž Savines-le-Lac, miznúca pred očami. V auguste je trinásť metrov pod svojou typickou výškou, a to len dva týždne predtým bola o osem metrov vyššie.
Nasledujú ďalšie kaňony, hlboké tunely, úzke cesty, až sa krajina uprostred dnes už odkvitnutých levanduľových polí otvára a my prichádzame na riviéru. Teda, tak sme si aspoň mysleli. Napokon končíme v kempe vyše 10 kilometrov od pobrežia pri nevýznamnom mestečku Purget sur Argens. Zato s nevyhnutným pre niekoľkodňové prežitie rodiny – bazén, reštaurácia, nafukovací hrad.
Mimo civilizácie spoznáme nevýhodu cestovania v karavane. Nie je to ako na tradičnej dovolenke, kde by sme sadli do auta a išli na výlet. Moje plány na cestu k neďalekému moru prekazí neexistujúce spojenie a úplná nechuť už zaparkovaný a rozložený karavan zasa zložiť. Aj tak by nebolo kde v Monte Carlo zaparkovať. Takýto typ dovolenky volá skôr po prírode než rušnom meste.
Frajerina v Cannes
Ale nevzdávame sa pokušenia vidieť mestá. Po pár dňoch schádzame nižšie, plán je prejsť cez Cannes do Antibes, kde sa črtá možnosť zaparkovať našu opachu priamo na pláži. Najprv som to oľutoval. Jazdné pruhy v Cannes sú široké ako náš karavan a premávka je chaotická ako v každom južanskom meste. Karavan má navyše tendenciu vybočiť zadkom do opačnej strany z dôvodu dlhého zadného previsu.
A tak, keď odbáčam doľava, musím dávať pozor či skútrista vpravo nedostane nechcený bodyček. Do kruháčov vchádzam prakticky bez opýtania a cez stred, aby tam radšej v danej chvíli nebol nikto iný. Našťastie je tento roldor na kolesách neprehliadnuteľný. Keď nad tým spätne rozmýšľam, bola to frajerina. Len vtedy som sa spotil a mal chuť utiecť pešo. V požičovni by asi ostali prekvapení.
Napokon nájdeme aj kamennú pláž so širokým výhľadom na Nice. Parkujem vedľa iných karavanistov a až po príchode policajtov na bicykloch si všímam značku zákaz vjazdu áut dlhších ako päť metrov. Všetci karavanisti urýchlene utekajú a my máme to šťastie, že pokutu neodstaneme, „ak vypadneme hneď,“ prísne zdôrazňuje policajt. Asi pomohlo to moje le minimum.
Takže kam nabudúce?
Najbližšie tri noci smerujeme domov. Pred nami je 1 300 kilometrov, ktoré rozsekneme návštevou umeleckej galérie a mestečka St. Paul de Vence. Máme šťastie – parkovanie nachádzame pri pešej dostupnosti do centra a je navyše voľné aj neskoro poobede, čo sa stáva málokedy. Rovnako aj typicky taliansky kemp o stovky kilometrov východnejšie typu agroturismo. Posledné dni trávime na farme s výhľadom na malebné Lago Iseo neďaleko Milána.
Pred cestou som sa pýtal na názory skúsenejších a pripúšťal aj možnosť, že to nedopadne dobre a že karavan už nikdy nezopakujeme. Ale nie je to tak. Keď ubiehajú posledné stovky kilometrov po rakúskych diaľniciach smerom domov, rozmýšľame kam pôjdeme zase. Príbehy ľudí, ktorých sme stretli, voľnosť, kedy sme ráno ani len netušili, kde budeme večer spať a atmosféra úplne nepoznaných miest, náš štartujú na ďalšie výlety. Francúzsko-slovenské „ahoj“, Britov netušiacich o rozpade Československa, aj červené namiesto bieleho, to všetko chcem ešte zažiť. A karavan to umožní zažiť inak, menej plánovane, pomalšie a intenzívnejšie.
Ako plánovať?
Pred cestou som čítal rôzne cestopisné a poradenské texty, ako naplánovať cestu, kam sa vybrať, čo všetko zbaliť. Príprava je tu ešte dôležitejšia než zvyčajne, veď človek organizuje niekoľko rôznych ubytovaní a treba mať premyslené aj parkovanie. Preto viaceré rady hovorili aj o polroku nutných príprav. Nám stačil mesiac.
Nevyhnutnosťou sú aplikácie. Park4night, Stellplatz-Radar, Campercontact, to je trojica programov, ktoré nesmierne uľahčia hľadanie ubytovania. My sme mali rezervované z 13 len 4 noci, všetko ostatné sme rezervovali až po príchode do kempu. Väčšina kempov pre karavan ani neumožňuje rezerváciu vopred. Pýtať sa môžu aj na rozmery či potrebu elektriny.
Je viacero možností, kde spať – plne vybavený kemp, parkovacie miesto pre karavany s vodou a elektrinou alebo aj bez. Prípadne na divoko v prírode, doteraz mi ale nie je ani z rozprávania s ostatnými karavanistami jasné, či je to povolené alebo nie. Naše Carado vie byť samostatné so štvorčlennou rodinou aj 4-5 dní a postele predsa vezieme so sebou. Čo sa teda môže stať, ak by sme aj ubytovanie nezohnali?
Ako sa s tým cestuje?
Typov karavanov je niekoľko. Náš sa volá polointegrovaný. Plne integrované sú už takmer malé autobusy, potom sú typy, ktorých posteľ trčí nad kabínu alebo len obratné prerobené dodávky. Carado T447 patrí do kategórie tých najväčších do 3,5 tony, čiže stačí obyčajný vodičský preukaz. Je absolútne nevyhnutné poznať rozmery, v tomto prípade 2,4-2,9-7,4. Manévrovanie v úzkych priestoroch je náročné. Treba vždy niekoho poslať von, aby sledoval okolie a rohy, lebo aj napriek cúvacej kamere či obrovským spätným zrkadlám sa rozmery odhadujú len ťažko.
Náš T447 Clever Edition má naftový dvojliter so 140 koňmi a šesťstupňovou manuálnou prevodovkou. Rozgúľať sa dokáže aj nad povolené diaľničné limity, ideálne tempo si stanovujem na 110 km/h. Vtedy je spotreba ešte prijateľná, okolo 11 litrov na 100 kilometrov, neskôr skokovo stúpa. Na okresnej ceste sa ale prakticky predbehnúť nedá, kvôli veľkosti i vlažným výkonom.
Servisovanie v kempe? Vyprázdňovanie WC je jednoduché, len treba mať rukavice, napúšťanie a vypúšťanie vody taktiež. Sú na to označené miesta, vo Francúzsku a v Taliansku dokonca aj na diaľničných odpočívadlách.
Link na mapu nájdete TU