Priznávam, mal som obavy z rómskych osád. Pätica motorkárov sa neschová, je nás počuť aj vidieť a v najchudobnejších regiónoch Slovenska nabalení kuframi budíme pozornosť. Predsudky sú prosto silná vec, najmä pre rozmaznaného Západoslováka.
Všetko sa rozptýli v prvej dedine so schátranými domami na námestí, ale zato pekným malým historickým centrom. Všadeprítomné deti v Klenovci, Hnúšti, Jelšave aj indenám kývajú, usmievajú sa a naznačujú, aby sme poriadne vytočili motory. Mojej čierno-čiernej BMW 1250 GS s príplatkovým výfukom Akrapovič to vôbec nie je proti srsti.
Okolo Slovenska
Pôvodne sme mali ísť do Talianska, koronakríza však plány zmenila. Ostávame na Slovensku a namiesto vozenia sa po hladkých cestách Sardínie ideme spoznať zabudnuté kúty. Správna voľba?
Máme pred sebou 1 400 kilometrov za päť dní, ktoré preveria najtradičnejší cestovateľský stroj – veľkú nemeckú GS-ku. Je ozaj taká dobrá alebo len všetci jej majitelia nemajú predstavivosť?
Špecifikácia je asi taká, ako keby ste škôlkara pustili do hračkárstva a nechali ho bez dozoru. Je celá čierna vo verzii Exclusive, má zlaté kolesá (Africa Twin, pozdravujem), príplatkový výfuk, zrkadlá, zipsovacie vaky, rozťahovacie kufre, ochranné sklá, rámy, navigáciu a ešte asi 100 ďalších kociek lega. Uznávam, vyzerá dobre. Len je to za cenu okolo 25 000 eur.
Balenie mi nerobí problém. Do zadného kufra pribalím aj spolucestovateľov ruksak, do svojho aj 500-stranovú detektívku. V interkome pri prepletaní sa mestami počujem len smiech – pozor, vytláča ťa dodávka. To vtedy, keď sa širokým zadkom priblížim k jednému zo spolucestovateľov.
Plán cesty má 34 bodov, s čím si ani Google Maps nevie poradiť. Bratislava – Hlohovec – Topoľčany – Skýcov – Banská Štiavnica – Svätý Anton – Zvolen – Hnúšťa – Rožňava – Jahodná – Košice – Slanec – Snina – Nová Sedlica – Údolie smrti – Bardejov – Spišská Stará Ves – Tatry – Liptovská Mara – priesmyk Huty – Oravská Lesná – priesmyk Vychylovka – Belá – Rajec – Čičmany – priesmyk Valaská Belá – Ilava. A ďalej po diaľnici alebo cez Karpaty naspäť na západ. Toto naťukať do spomalenej a graficky zastaranej originálnej navigácie trvalo hodinu.
Kopcovité Slovensko a zábava za riadidlami
Prvá skutočná radosť sa začína na Skýcove. Najkrajší je v smere z malej dedinky Bošany – šíre výhľady, špagety vyrobené z kvalitného asfaltu a pomaly zapadajúce slnko. Od Veľkých Uheriec je to bieda, toto je ten správny smer. Nasleduje zjazd smerom na Zlaté Moravce okolo rybníkov a krátky diaľničný úsek na Vyhne. Omyl, chcel som ísť cez Sklené Teplice, to je tá najkrajšia cesta do Banskej Štiavnice.
Bývalé banícke a dnes turistické mesto nás víta smutne, veď je krátko po uvoľnení najtvrdších zdravotných opatrení. Po tme sa už podniky zatvárajú, len nášho domáceho v penzióne ukecáme na zopár plastových pohárikov najdrahšieho rumu.
A GS-ka po prvých 200 kilometroch? Pohodlná na diaľnici nad limitmi, a keď sa rozgúľa do zákrut, jej vyše 260 kg váhy sa stratí a stáva sa obratnou. Nie síce ako malá Ninja, ale ani na poloterénnych gumách sa nebráni náklonom. Až sa zdá, že to chytí kufre.
Máme pred sebou celý deň a počasie nám praje. Preto volíme motanicu po zadných cestách – najprv úzkou lesnou cestičkou na Svätý Anton, za ktorou sa ukazujú širokouhlé výhľady na Štiavnické vrchy. Nadviažeme na známu Route 66 prechádzajúcu z Maďarska až do Poľska naprieč ôsmimi okresmi.
Až v Hriňovej sa škriabeme opäť do kopcov. Ľudoprázdny kraj okolo Kokavy nad Rimavicou a Hnúšte ukazuje, ako vyzerá človekom nedotknutá príroda. Výborný povrch ciest, úzke vracáky aj rýchle zákruty opäť ukazujú všestrannosť obrovského stroja BMW. Zvykám si najprv na charakter pneumatík, ktoré sa až príliš ľahko nakláňajú a dávajú mi pocit nestability. Je to klam, po pár stovkách kilometrov si na seba zvykneme.
Košice plné života
V metropole východu akoby žiadna koronakríza nebola. Fotogenická Hlavná je plná ľudí, terasy sú obsadené. Máme pocit „starých dobrých časov“, a to sa týka aj jazdy po priesmyku Jahodná. Len nebyť tých šmykľavých bielych čiar v každej zábavnejšej zákrute, ktoré tu pribudli zjavne preto, aby sme tu dobrovoľne nejazdili.
Potom nasleduje ďaleký východ. Krajina sa mení a plné cesty čoraz viac pustnú, pribúdajú drevené kostolíky. Kvalita asfaltu ide dlhodobo dole, sem asi doviezli všetky záplaty z krajiny. Stúpajúca a klesajúca pokrútená cesta okolo vodnej nádrže Starina, odkiaľ sa začína vyše 20-kilometrová slepá trasa až do najvýchodnejšej dediny, by patrila medzi najzábavnejšie. Nebyť nepredvídateľne sa meniaceho povrchu a najmä vlhkého povrchu z predošlých dažďov.
Nová Sedlica nás víta menšou búrkou. Ľudoprázdna dedina so sympatickou reštauráciou a penziónom už skôr vypovedá o živote v tejto obci počtom ľudí na uliciach (skoro nikto) a množstvom terénnych policajných áut strážiacich východnú hranicu. Vidno, že na ustrážení Schengenu záleží. Ale nemám tušenie, ako je možné uchrániť 100 kilometrov hranice takmer výlučne v lese.
Údolie smrti a prekvapenie na záver dňa
Po slušnej búrke a rôznych druhoch vyprážaného jedla sa nevieme vybrať inde ako na západ. Pozdĺž vodnej nádrže Domaša máme namierené na málo známu oblasť zvanú Údolie smrti. Dolinu nad Svidníkom okolo dediny Kružlová poznačili ťažké boje ku koncu druhej svetovej vojny medzi Červenou armádou a Nemcami, kde sa niekoľko dní navzájom ostreľovali. Padlo množstvo tankov a približne 11 000 vojakov z oboch strán.
Dnes to tu pripomína pamätník, ale aj viacero opustených tankov rozmiestnených sčasti na miestach, kde ich zasiahli protitankové strely. Ako aj nápis v hollywoodskom štýle priamo na kopci spolu s vyhliadkovou vežou. Opustené miesto s obrovským turistickým potenciálom, ako inak, nevyužitým.
Pri odchode nás navigácia v Nižnom Mirošove v smere do Bardejova posiela mimo hlavnej cesty. Týchto približne 10 kilometrov je po únavnom a pomalom dni plnom vlhkých ciest a búrky úľavou pred spánkom. Úzke vyšívačky jedna za druhou úplne bez premávky so strednou kvalitou asfaltu robia obrovskú radosť celej zostave unavenej z dnešného presunu po hlavných cestách síce s výhľadmi, ale bez väčších jazdeckých zážitkov.
Z východu naspäť na západ
Dnešný deň sa má počasím od začiatku vydariť, a to isté platí aj pre cesty. Červený Kláštor, Spišská Stará Ves – v smere na Spišskú Belú sa otvárajú jedny z najkrajších výhľadov celej trasy a prekvapivo aj čulý turistický život. BMW má konečne možnosť naplno sa prejaviť nielen ako cestovateľ, ale aj zábavný jazdec. Hoci prejav dvojvalcového boxera je skôr ufrflaný, jeho 136 koní a šialený krútiaci moment 143 Nm je stále naplno k dispozícii.
V prejave motora ani nebadám rozdiely medzi Road, Rain či Dynamic. Veľká GS-ka stále ťahá odspodu až do konca za sprievodu niekedy až príliš hlučného výfuku. Keď kolegovia na superšportoch kvôli nekvalite cesty spomaľujú, ja preletím bez poľavenia plynu. 1250-ka zhltne všetko na počkanie s pohodlím luxusnej limuzíny. Už som spomínal, že ani na konci celého výletu ma po 1 400 kilometroch nič nebolelo?
A potom je tu výbava, obrovský displej, bohato dimenzovaná nádrž s dojazdom cez 300 kilometrov, pohodlné sedlo, pruženie, vyhrievané riadidlá aj tempomat. A k tomu vysoký štít, ktorý mi umožní prechádzať dlhé nudné diaľničné úseky len tak, zahĺbený vo svojich myšlienkach. Toto je pán cestovateľ, ktorému svedčí aj rýchla trasa popod Tatry.
Kvôli pokazenému konektoru na baterke inej motorky vyrážame z Liptovskej Mary až tesne pred zotmením, čo neumožní vychutnať si všetky krásy cesty smerom na Oravu. Šmykľavý horský priechod Huty prechádzame vlažným tempom a pri zdanlivo nekonečnej vodnej nádrži Orava už definitívne padá tma.
Lesné úseky sú vďaka full LED svetlám a hmlovkám ožiarené, ale ak by som niečo ešte do výbavy prijal – automatické diaľkové svetlá. Unavené oči aj telo po celom dni jazdy z Bardejova až do Oravskej Lesnej potrebujú oddych.
Západniarska klasika
Nasleduje čo možno najviac zábavná cesta naspäť domov. Priesmyk Vychylovka pri Starej Bystrici je rýchly, široký a s veľkorysými výhľadmi. Trasa z Belej do Žiliny už dáva premávkou tušiť, že sa blížime k priemyselnému mestu, čo sa ale zasa okolo Rajca uvoľňuje. Nekonečné štyridsiatky robia zjavne žilinským dopravným policajtom radosť, a tak neostáva iné, len sa kochať okolitou prírodou.
V Čičmanoch sa navyše spúšťa dážď, nemožno teda otestovať kvalitu čerstvo položeného asfaltu, ktorý sa väčšinou ťahá až do Valaskej Belej. A z nej zasa smerom na motorkármi vyhľadávaný priesmyk do Ilavy s vrcholom v lyžiarskom stredisku Homôlka. Pokračujeme smer diaľnica.
Päť dní a 1 400 kilometrov nás dostalo z úplného západu na úplný východ. Ukázali, že netreba Slovensko škrtať z mototripov len preto, lebo to tu už poznáme alebo sú tu nekvalitné cesty. Stále je čo objavovať, veď aj nám ešte zostali v zálohe priesmyky ako Dobšinský kopec, Šturec, okolie Telgártu, Makov či celé Karpaty a Myjava. Nehovoriac, ak by sme šli po pamiatkach či hradoch.
A čo BMW? Ukázalo sa, že za masovým rozšírením 1250-ky (a predtým 1200-ky) nie je móda, ale skutočná kvalita. Dobrá na dlhé cesty, na rýchlu jazdu, zbalenie sa, ale aj pohodlie. Predsudky sem nepatria, a to sa netýka len GS-ky, ale aj rómskych osád na východe Slovenska.
