Náznakom hliníkovej budúcnosti malých áut bol koncept Al2 na autosalóne vo Frankfurte už v roku 1997. Sériová verzia bola na programe až o dva roky neskôr s jemnejšími a všednejšími tvarmi, ktoré mali šancu zaujať viac zákazníkov.
Samozrejme, Audi s modelom A2 mierilo aj na pozície, ktoré si držal konkurent zo Stuttgartu, Mercedes triedy A. Trh však ukázal, že karty sú rozohrané inak. Vozidlu nepomohli ani ceny za dizajn, úspechy konkurenta nedosiahlo.
Príjemne tvarované auto bolo v prvom rade ľahké, vďaka hliníkovej konštrukcii, a tiež dosahovalo nízku spotrebu. Verzia 3L s trojvalcom s objemom 1,2 litra mala výkon 45 kW (61 k) a krútiaci moment 140 Nm. Dynamické parametre sa schovali do úzadia, prím hrala spotreba. Výrobca udával v kombinovanom cykle iba 3 litre na sto kilometrov. Lenže pri ľahkej nohe sa na súťaži Nordic Eco Run podarilo posádke zvládnuť stanovenú trasu s priemernou spotrebou iba 2,62 litra na sto kilometrov. Sústava pohonu bola podobná tej, ktorú mal Volkswagen Lupo 3L.
Nízku hmotnosť a úsporný motor podporoval aj nízky koeficient aerodynamického odporu, ktorý bol v rozmedzí 0,25 až 0,29 podľa verzie. Jedným z kameňov úrazu bol, paradoxne, skelet z hliníku. Na prelome tisícročí ešte bolo spracúvanie materiálu stále relatívne drahé, v porovnaní so spracovaním ocele.
Audi A2 - v ponuke figurovala aj navigácia Zdroj: Audi
Práve vyššia cena auta spôsobila, že auto s hmotnosťou do 1000 kilogramov nebolo komerčne úspešnejšie. Do roku 2005 Audi predalo 176 377 kusov, pričom Mercedes predal až milión Áčok. Jednou z najväčších extravagancii auta bola pevná predná kapota. Prevádzkové náplne sa dolievali len cez servisný otvor prístupný po odklopení masky chladiča.
Legendy minulosti každý druhý pondelok v rubrike Auto na TREND.sk.
Prečítajte si všetky.
