V utorok začalo do médií presakovať, že vedenie športovej značky celkom neladí s plánmi S. Marchionneho – a v stredu už prišla rezignácia L. Montezemola. Ešte nie je jasné, či rezignoval sám alebo „bol odídený,“ no 60. výročie štartu predaja športiakov z Maranella oslavovať nebude – v ten deň z automobilky odchádza.
Výnosná legenda
Veľká časť špekulácií, ktoré zmenu hlavného šoféra za volantom so vzpínajúcim sa vraníkom sprevádzajú, hľadá dôvod v biednych výsledkoch Ferrari v tohtoročnej sezóne Formule jeden. Určite aj preto, že zmena prišla po domácej Veľkej cene značky, keď ešte personál okruhu v Monze upratoval po nedeľných pretekoch.
Ako pravdepodobnejšie však vyzerá biznis nezhoda dvoch hlavných postáv za talianskymi autami. Tá trvala už dlhšie. S. Marchionne v nej nedávno lakonicky konštatoval: „Obaja slúžime firme. Keď firma zmení plány alebo sa idey prestanú zhodovať, veci sa menia.“ Vo vyhlásení k rezignácii, po ktorej sa šéfom Ferrari stane S. Marchionne, L. Di Montezemolo iba dodal, že pre ambície FCA na newyorskej burze budú výsledky Ferrari dôležité a aj to, že značku k nim povedie šéf skupiny.
Je možné, že 67-ročný L. di Montezemolo urýchlil svoj pád vyhlásením že aj Ferrari, ktoré viedol 23 rokov, sa tak mení na „akési americké.“ Jeho snaha chrániť nedotknuteľnosť značky narazila na ambíciu „veľkého šéfa“ S. Marchionneho, ktorý by rád dostal viac know how Ferrari k iným značkám koncernu. Značka z Maranella je ako výrobca kultových športových áut desaťročia na špici technologického vývoja a jej športový tím Scuderia je azda najprestížnejšie automobilové laboratórium na svete.
Na májovej prezentácii pred analytikmi S. Marchionne aj naznačil, akú váhu má Ferrari v jeho biznis zámeroch. Aj preto, že vlani vytvorilo asi osminu prevádzkového zisku celého FCA. A to s ani nie siedmimi tisíckami predaných áut. Pritom celá skupina s deviatimi značkami, okrem Ferrari sú v FCA Alfa Romeo, Chrysler, Dodge, Fiat, úžitkové Fiat Professional, Maserati, Jeep a Ram, predala riadne vyše štyroch miliónov áut.
Keď analytici odhadli hodotu Ferrari na tri až päť miliárd eur, S. Marchionne zakontroval, že by mali hovoriť o dvakrát takej sume. Trvá na cielenom limitovaní výroby na sedem tisíc áut ročne, pri očakávanom raste skupiny extra bohatých ľudí v dosiaľ menej zasiahnutých regiónoch pripúšťa, že by Ferrari vyrábalo za rok desať tisíc áut. Vtedy by jeho zisk prevádzkový zisk, teda profit pred odpismi, úrokmi a zdanením (EBITDA), mohol podľa S. Marchionneho dosahovať miliardu eur ročne. Pri oceňovaní výrobcov luxusného tovaru treba EBITDA násobiť deviatimi až dvanástimi, dodal. „Je to len matematika,“ školil analytikov.
V čom teda mala tkvieť nezhoda S. Marchionneho s dlhoročným šéfom Ferrari, keď sú si obaja vedomí hodnoty exkluzívne malých čísiel značky? Šéf skupiny by rád využil inovatívnu techniku Ferrari, aby pozdvihol technickú úroveň a samozrejme najmä predaje Alfy Romeo. Motory z Maranella už s úpravami pomohli pri rozbehu Maserati, ktorému sa za vedenia S. Marchionneho začalo dariť.
K výroku o americkom Ferrari však L. Di Montezemola mohol viesť zámer upravovať motory „jeho“ značky pre špičkové verzie alfy. Táto značka totiž na rozdiel od stále ešte exkluzívneho Maserati vyrába naozaj veľkosériovo. Aj keď jej čísla za posledné roky sú bližšie „kusovkám“ než masovej výrobe. To je však najmä dôsledok dlhočizného meškania v uvádzaní nových modelov na trh. Ak by ju však S. Marchionne vzkriesil do luxusnej podoby, mohla by kombináciou patričných cien a väčších sérií narásť tam, kde by ju šéf koncernu rád videl. Teda na úroveň konkurentov z nemeckého Mníchova, Ingolstadtu či Stuttgartu.
Odchádzajúci šéf Ferrari Zdroj: SITA/AP - Antonio Calanni
Robil pre Enza
Keď L. Di Montezemolo kritizoval to, čo nazval poameričťovaním Ferrari, hovoril o „konci jednej éry.“ Ostrieľaný manažér zrejme musel vedieť, že rovnaké slová sa môžu ľahko stať jeho šéfovským epitafom. Bolo jasné, že konfrontácia so šéfom koncernu, známeho občas kontroverznými, no väčšinou pragmatickými a funkčnými riešeniami, môže mať iba jediné riešenie.
Na druhej strane sa nemožno čudovať ani tomu, že L. di Montezemolo vníma akékoľvek zásahy do identity a exkluzivity Ferrari priam bytostne. Mal obrovskú zásluhu tak na prerode Ferrari z „iba“ kultovej značky na technologického lídra a pod jeho vedením sa Ferrari darilo aj v motoristickom športe. Lepší dôkaz ako päť titulov majstra sveta Formule jeden, ktoré pre značku získal nemecký pilot Michale Schumacher, sa hľadá len ťažko. A to bola pre manažéra už druhá „runda“ po prvých dvoch pohároch od Nikiho Laudu. Po odchode L. di Montezemola zo Scuderie, keď ho postupne nasledovala hŕstka špičkových konštruktérov a manažérov, začal tím upadať a terajšie výsledky práve slávne nie sú.
Za volantom na pretekoch sa začala aj kariéra L. di Montezemola. Rodený Bolončan z aristokratickej rodiny, ktorého meno je správne Lica Cordero do Montezemolo, však rýchlo zamieril do turínskeho auto konglomerátu Fiat. Po krátkom čase zamieril do Ferrari a v roku 1973 sa stal asistentom legendárneho zakladateľa značky. O pravidelný kontakt s „il Commendatore“ Enzom Ferrarim však neprišiel ani keď sa o tok neskôr stal riaditeľom športovej divízie značky – Scuderia Ferrari. Úspešne, s ozdobou dvoch titulov Nikiho Laudu. V 80. rokoch zastával L. di Montezemolo vysoké pozície v konglomeráte Fiat, vrátane šéfa výrobcu nápojov Cinzano či vydavateľstva Itedi. Od roku 1985 pracoval ako manažér organizačného výboru majstrovstiev sveta vo futbale, ktoré boli v Taliansku v roku 1990.
Tri roky potom, čo E. Ferrari v roku 1988 zomrel, vymenoval predseda správnej rady Fiatu Gianni Agnelli L. di Montezemola za prezidenta Ferrari. To sa od smrti zakladateľa borilo s ekonomickými problémami. Naďalej viedol aj pretekársky tím a v roku 1997, keď Ferrari kúpilo konkurenčné Maserati, stal sa aj výkoným šéfom tejto značky. V máji 2004 sa štýlový manažér, známy skvelým strihom tmavých oblekov stal šéfom vplyvného priemyselného združenia Confindustria a pár dní potom, po smrti hlavy akcionárskej hlavy Fiatu Umberta Agnelliho aj najvyšším šéfom Fiatu. Tým bol až do roku 2010. V koncerne FCA, ktorý sa pod taktovkou S. Marchionneho sformoval zo značiek Fiatu a americkou vládou zachránenej skupiny Chrysler, bol šéfom jednoznačne najziskovejšej značky.
