Pivničná čierna mačka vraj najlepšie vie, v ktorom sude bude najlepší veltlín, keď ešte len kvasí. Má rada teplo a ak si chce pospať, tak na najteplejšom sude. Preto si vinári v dolnorakúskom mestečku Langenlois do pozemného labyrintu Sveta vín objednali jej sošku a usadili ju na sude.

Výtvarník Hugo Schär na priečelí Sveta vín vzkriesil hieroglyfy. Do veselých obrázkových symbolov prepísal rok a lopotu vinohradníka a vinára.

Sedemtisícový Langenlois, kde kvitol obchod so soľou, drevom a vínom už v dvanástom storočí, je najväčším vinárskym mestom Rakúska. Azda každá rodina mala donedávna aj keď maličký, ale vinohrad.

V roku 1976 tam bola tisícka rodinných firmičiek, ktoré predávali hrozno alebo vyrábali a fľaškovali vlastné víno. Dnes ich je iba polovička. Miestny rodák a známy rakúsky ekonomický publicista Othmar Pruckner upozorňuje, že to nie je o úpadku, ale o štrukturálnej zmene.

Súvisiace články

Priemerné rodinné hospodárstvo má iba poldruha hektára a môže byť už iba koníčkom. Ekonomický význam má aspoň päť hektárov a miestnym mladým vinárom, ktorí pochopili trend, rastú nielen kontá, ale aj zbierky medailí z výstav vín.

Perfektne zužitkúvajú, že Langenlois je jedno z najsuchších miest Rakúska, kam v letných dňoch horúci vzduch prúdi od východu až z panónskych rovín, kým v noci do doliny prichádza studený závan z vyššie položených častí regiónu Waldviertel a vlhkosť od riek Kamp a Dunaj. Mikroklíma, dlhé leto, mierna jeseň, ktorá umožňuje oberačky aj v novembri, dávajú veltlínu tú správnu, ale osobitú sviežu ovocnú i korenistú chuť.

Do pivnice Karla Steiningera treba prejsť cez podzemnú sálu Sveta vín s multimediálnou svetelnou, hudobnou a vodnou šou, predstavujúcou kvasný proces, pomedzi sudy a archív vína. Tam rozpráva, ako si postavil hlavu.

Nestačili mu iba tiché vína. Dal sa aj na sektový experiment. Zavrtel hlavou nad osvedčenými cuvée, ktoré sú istotou producentov sektov, a rozhodol sa pre sekt iba z čistého veltlínu zeleného. Potom aj z rizlingu, tramínu a dnes jeho rad sektov predstavuje úspešnú podobu piatich bielych a dvoch červených odrôd.

Architekt z New Yorku

Experimentátor K. Steininger si pri tvorbe Sveta vín pod miestami aj deväťstoročnými klenbami podal ruku s podnikateľskými rodinami Nidetzkých a Haimerlovcov. Hieroglyfmi vyzdobenou hliníkovou kockou vinárskeho informačného centra s vinotékou, obchodom, kaviarničkou a kongresovými priestormi uprostred vinohradov nad pivnicami šokovali v roku 2003 tradicionalistov.

Oslovili totiž hviezdneho manhattanského architekta Stevena Holla a ten sa nerozpakoval dať stavbe úplne inú podobu, než čakal konzervatívny rakúsky vidiek. O dva roky šok pokračoval obďaleč troma podlažiami zeleného, žltého a purpurového betónu, ocele, skla, hliníkových obkladov.

S peniazmi troch rodín, úvermi bánk, finančnou podporou dolnorakúskej krajinskej vlády i fondov Európskej únie na rozvoj vidieka za 14,8 milióna eur postavil štvorhviezdičkový vinársko-wellnessový hotel Loisium. Spolu 82 izieb, reštaurácia, vinotéka, cigarový salónik s kozubom, krídlo pre ctiteľov regenerácie tela a skrášľovacích kúr, dokonca aj s elixírmi z vína i lisovaných zrniečok z hrozna, átrium s kaviarničkou, jazierkom a otvoreným bazénom s celoročne ohrievanou vodou.

Architektúra vyvolala vášnivé spory, čo na návršie do vinohradu patrí a čo nie. Hotel sa však dostal do celosvetovej siete dizajnových hotelov a záujemca o ubytovanie má iba jediný problém. Aby sa vôbec našla voľná izba.

Mestečko má odrazu ďalších hostí, ktorí navyše nechávajú aj podstatne viac peňazí. Niektorí na víno lietajú aj helikoptérou. Zopár ľudí má nové zamestnanie: sprievodcovskú robotu vínnou cestou, v požičovni bicyklov, odrazu treba baličov fľašiek a kuriérov, pretože sa rozbehol online predaj.

Hotelový obchod si objednáva od domácich gazdiniek miestne marmelády, domáce bylinkové čaje a koreniny, oleje, vínne octy a dokonca aj domáce rezance. Živí aj sklárov. Nielenže viac hostí viac rozbije, ale mnohí si chcú priniesť domov peknú ručne vyrábanú súpravu na víno.

Vínnou cestou

Dolné Rakúsko je najväčšou rakúskou spolkovou krajinou, ktorá zaberá štvrtinu rakúskeho územia a susedí s južnými Čechami, Moravou, juhozápadným Slovenskom. Od Bratislavy ju delí iba párkilometrový pásik Burgenlandu. Na dve polovice ju pretína tok Dunaja.

Malebné dedinky a mestečká spája 830 kilometrov dlhá živá Dolnorakúska vínna cesta s ôsmimi úsekmi. Jej najvýchodnejšia časť je v Carnuntume – štvrťhodinky autom od Bratislavy.

Tento rok od konca augusta do 30. novembra na nej uskutočňuje v poradí už trinásty ročník Vínnej jesene, ktorú nazývajú piatym dolnorakúskym ročným obdobím. Vo vyše stovky dediniek a mestečiek majú na programe osemsto rozličných kultúrnych festivalov, potravinárskych výstav, súťaží, krstov, koštoviek či ďalších podujatí.

V Klosterneuburgu je to gúľanie sudov alebo kĺzanie na tristoročnom sude vysokom 384 centimetrov. V Retze treba na pohárik prekľučkovať dvadsaťkilometrovým podzemným labyrintom vínnych pivničiek, ktoré majú aj štyri podlažia.

Z dedinky Hadres odchádza neinformovaný hosť zdesený: na tamojšej vínnej uličke, ktorá má čosi vyše poldruha kilometra, sú štyri stovky pivničiek. To sa nezvládne. Na návštevu pozýva aj sedem kláštorov zvyčajne aj s vlastnými reštauráciami.

Benediktínsky kláštor Göttweig má vlastné vinohrady. Dlho tam kvalitné hrozno sami aj spracúvali. V ostatných rokoch to však zverili osvedčeným majstrom z mestského vinárstva v Melku.

Do kláštora v Zwettl sa chodí okrem vína aj za syrmi a údenými pstruhmi a do Seitenstettenu za kláštornými koreninami a bylinovými čajmi. Atrakciou sú aj výletné lode na Dunaji s koštovkami, pričom naliate musí byť vždy práve z obce, ktorá je z plavidla na dohľad.

Heurigen

Osvietenecký syn Márie Terézie cisár Jozef II. prereorganizoval život svojim poddaným vinohradníkom a vinárom. V roku 1784 povolil svojrázne podnikanie Heurigen, lebo vyhlásil slobodu nalievania vína a predávania vlastných produktov.

Hosť ich v mestečkách a dedinkách dodnes nájde podľa venca z viniča. Sú to také rakúske viechy, pivnice staré i nové krčmičky. Ešte od čias Jozefa II. platí, že podávať sa môžu iba studené jedlá. Zvyčajne sa nepredáva ani káva či čaj, iba minerálka a voda. A na rozlúčku vlastný domáci šnaps. Vínovicu, jablkovicu, malinovicu...

Renate Grafová vstáva ráno o pol siedmej, aby nachystala rozličné paprikové i bylinkové nátierky z mäkkého syra, paštéty, krvavničky. Na stôl patrí zelenina z vlastnej záhrady, čerstvá paprika, paradajky, reďkovka, nakladané uhorky, baranie rohy i feferónky. Kupuje len šunku, bôčiky a tvrdý syr.

O tretej popoludní otvára a poslední hostia sa vytrácajú pred polnocou. Manžel sa tam občas zjaví, väčšinou však maká vo vinohrade. Päť a pol hektára ošetrí sám, iba na zber a lisovanie má brigádnikov.

Manželka šesťdesiat stoličiek v záhrade a stovku vnútri zvláda s dvoma ženami v kuchyni a dvoma servírkami. Ak má dcéra-študentka čas, zaskočí aj ona. Aj syn. Liter domáceho veltlínu v čaši stojí 2,50 eura.

Vinárničku si zriadili v Unterloibene na brehu Dunaja v údolí Wachau v roku 1999 v budove školy z roku 1726, ktorá bola aj prekladiskom a skladom tovaru z dunajských lodí a neskôr poštovým a telegrafným úradom. V roku 2002 ich dvakrát vytopil rozvodnený Dunaj, ale neušli.

V dedinke je päť takých dvorov, ale R. Grafová ich nepokladá za konkurenciu. Pravidelne si jeden druhému vypomáhajú s hosťami, keď má niekto plno.

V hlavnej sezóne majú otvorené zvyčajne všetci, ale po jej skončení si prevádzkové časy delia tak, aby mali aspoň dvaja otvorené. Lebo Heurigen nie je to, čo naše vinobranie. Je to celoročné podnikanie.

Nápad s kartou

Na viacerých výletných miestach domáci ukazujú žltú čipovú plastovú kartičku. Lenka Ďuricová, zástupkyňa Niederösterreich Werbung na Slovensku, upozorňuje, že nejde o karty na zľavy, aké si na deň, dva, tri či vo veľkých mestách kupujú zväčša zahraniční turisti. Sú to karty najmä pre Rakúšanov, ktorí majú šesťdesiatpercentný podiel na návštevnosti Dolného Rakúska a nechávajú tam takmer polovicu z 353 miliónov eur tržieb z cestovného ruchu.

Karta stojí 45 eur (pre deti od 6 do 16 rokov 20 eur) a platí rok. Na vyše 220 miestach s ňou už človek neplatí nič. Pretože vstupné býva zvyčajne päť až desať eur, už po pár vstupoch sa náklady na kartu vrátia.

Kto ju využije celú, ušetrí vyše 1 200 eur, lebo za rok sa dá stihnúť veľa. Karta má veľký úspech u seniorov, študentov a rodín s deťmi.

„Viacerým väčším podnikom sa do tohto nechcelo, prerátali si však, že získajú viac návštevníkov, ktorí si čosi kúpia za hotové z pultu či v bufetoch,“ hovorí L. Ďuricová. „Karta je výborným pomocníkom malým múzeám. Napríklad minigalérii Egona Schieleho v Tullne, kde bol známy výtvarník zatvorený, pretože maľoval akty dievčat, no nezisťoval, či sú už plnoleté.“

Karta sa predáva aj na Slovensku a dolnorakúske turistické úrady si od toho sľubujú viac slovenských turistov. Nápad sa vyplatí odkukať aj na podporu návštevnosti slovenských pamätihodností.

Foto - Ján Blažej, Profimedia.cz, archív TRENDU