Krásna príroda, dobré víno a miestne gastronomické špeciality – to je dôvod, prečo čoraz viac ľudí cestuje po svete za vínom a vinármi. Otvorené pivnice počas celého roka ako v Rakúsku či v Taliansku na Slovensku nepoznáme, aj keď záujem o víno aj tu prudko rastie. Napríklad Dni otvorených pivníc na Malokarpatskej vínnej ceste, ktoré bývajú každoročne v novembri, sú už roky beznádejne vypredané.
Milan Fifka, riaditeľ spoločnosti IN VINO Trading, ktorá distribuuje vína slovenských a zahraničných vinárov, hovorí o tom, ako funguje vínny turizmus v Európe a ako by mohol fungovať na Slovensku.
Ako ste sa dostali k cestovaniu za vínom a vinármi?
Začínal som na Morave a, samozrejme, začali ma po istom čase zaujímať aj iné vína ako moravské. Najskôr som narazil na Rakúsko, ktoré je najbližšie. Istý čas som býval vo Valticiach, to bolo do Rakúska päť kilometrov. Rýchlo som zistil, že podmienky na vínny turizmus sú tam podstatne lepšie ako na Morave.
V čom konkrétne?
Tam je tradícia tzv. Heuriges, čo by sa dalo voľne preložiť ako podávanie vína pod viechou. To sa traduje už od čias Márie Terézie, ktorá jedným zo svojich dekrétov povolila predaj vína a iných produktov priamo z hospodárstiev. Postupne sa to vyvinulo tak, že v súčasnosti existujú v Rakúsku vinárske dedinky a mestečká, ktoré majú svoje Weinkeller, teda vínne pivnice, ktoré sú otvorené celoročne. Vinári sa striedajú, každý má otvorenú svoju pivnicu v nejakom čase, podľa harmonogramu. Pohostia vás nielen vínom, ale majú k tomu urobené aj domáce nátierky alebo niečo iné na zahryznutie. Tak môžete postupne poznávať vinárov z niektorej oblasti, lebo vždy, keď tam prídete, má otvorené niekto iný.
Aj preto predávajú rakúski vinári vyše tretiny svojej produkcie priamo zo statkov?
Áno, majú veľa súkromných klientov, ktorí jazdia priamo za nimi, a majú zážitok nielen z vína, ale aj z krajiny, ochutnajú miestne špeciality. Vždy je to však v kombinácii s vínom, ktoré je typické pre danú oblasť. Je to určite jedna z vecí, z ktorých by sme si mohli zobrať príklad, u nás sa táto tradícia prerušila.
Ako je to na Morave?
Aj na Morave sa začínajú objavovať prvé lastovičky. Sú tu prvé dediny, kde sú otvorené pivnice nepretržite nejaké tri až štyri mesiace v roku, väčšinou v lete a na jeseň, vinári sa tiež striedajú. Keď prídete ako náhodný návštevník, na dvoch či troch miestach v dedine nájdete oznam s adresou a telefónnym číslom vinára, ktorý má práve otvorené. Zatiaľ vo väčšine prípadov ponúkajú len víno, bez možnosti, že by ste si k nemu mohli dať niečo na zahryznutie. Tvrdia, že zákony Európskej únie im neumožňujú podávať k nemu nejaké domáce výrobky, maximálne vám ponúknu pečivo alebo syr kúpený v obchode. Neviem, prečo to nedokážu obísť alebo si to vyhádať vo vláde, veď v Rakúsku platia tie isté európske nariadenia ako v Česku.
Často cestujete aj do Talianska. Tam je to zorganizované podobne?
V Taliansku to väčšinou funguje na objednávku, záujem zahraničných a domácich turistov o víno je totiž oveľa väčší. Ak chcete, aby sa vám venovali, musíte sa objednať vopred. Inak sa môže stať, že vám vinár povie, ak si chcete kúpiť víno, tak si kúpte, ale nemá čas sa vám venovať. Ak sa objednáte, dajú vám čokoľvek, k tomu aj nejaké miestne špeciality, ale všetko si platíte.
V čom je najpodstatnejší rozdiel v ponímaní ciest za vínom v týchto dvoch krajinách?
V Rakúsku je veľké množstvo malých rodinných vinárstiev, žijú v podstate sedliackym životom. V Taliansku sa stal z cestovania za vínom priemysel, oni tomu hovoria agriturismi, podporuje ho tam štát aj Európska únia. Je to tam veľmi rozšírené, viac robené na komerčnejšej báze. Do Talianska chodí oveľa viac turistov zo zámoria a ceny tomu zodpovedajú, niekedy sú až astronomické. V prípade Rakúska sú zákazníci najmä zo strednej Európy, ceny sú asi také ako v Česku alebo na Slovensku. Keď si u vinára kúpite po degustácii nejakú fľašu, za ochutnávku neplatíte, keď si nekúpite nič, zaplatíte pár eur.
Francúzsko a Nemecko?
Vo Francúzsku je to podobné ako v Taliansku. Keď chcete degustovať nejaké víno, musíte sa väčšinou dohodnúť vopred. Tam funguje ešte jedna úroveň, napríklad v rámci Bordeaux je veľa chateau s reštauráciami. Tam môžete ochutnať víno a dostať večeru, záleží, na akej úrovni to chcete mať a koľko ste ochotní zaplatiť. V Nemecku majú zväčša v dedine dve-tri krčmy alebo reštaurácie, kde podávajú jedlo a miestne vína. Ale aj keď prídete priamo k vinárovi, ktorý má otvorenú bránu, neodmietne vás.
Keď niekam chcete ísť, je lepšie zavolať priamo vinárovi alebo agentúram, ktoré to sprostredkovávajú?
Môžete si nájsť kontakt na webe, ale v Taliansku aj vo Francúzsku sa vám môže stať, že ak neviete po taliansky či po francúzsky, tak sa nedohovoríte. Existujú agentúry, ktoré organizujú cesty pre turistov. Vy poviete, o čo máte záujem, a agentúra vám na mieru postaví program. Keď neviete, kam chcete ísť, poradia vám, keď viete, zabezpečia servis.
Možno si pozrieť aj prevádzku?
Závisí to od dohody. Bez dohody vopred vás väčšinou do výroby nepustia.
Vinársky podnik pri Modre, ktorý stavia vaša spoločnosť, bude tiež fungovať takto? Bude tam môcť človek ísť na degustáciu a prehliadku?
Ešte to nie je úplne uzatvorená záležitosť, ale bude viac spôsobov, ako si ho pozrieť. Prídete tam napríklad cez víkend, keď pôjdete s rodinou z Červeného Kameňa. Môžete nazrieť do všetkých priestorov, lebo je koncipovaný tak, aby ste nenarušili výrobu a zároveň mali možnosť pozrieť sa, ako to tam vyzerá.
Netreba tam nijakého sprievodcu?
Nemusíte mať nikoho, kto na vás dozerá. K dispozícii budú informačné materiály, aby návštevník vedel, kde je a čo sa tam deje. Skupina dostane sprievodcu, ktorý ju bude sprevádzať a pripraví aj degustáciu.
Rastie podľa vás záujem o vínny turizmus aj na Slovensku?
Jednoznačne áno. Myslím si, že slovenskí vinári by z neho mohli vyťažiť oveľa viac ako doteraz. Ľudia chcú slovenské víno a vinárov poznávať, ale oni im zatiaľ neponúkajú takmer nijaké produkty. Raz za rok je oberačka, raz alebo dvakrát sú otvorené pivnice, nejaké akcie pre organizované a vopred nahlásené skupiny a tým sa to, až na výnimky, končí. Samozrejme, že mnohí z vinárov chodia po Slovensku a predstavujú svoje vína, ale väčšinou sami za seba. Nie je to v spojení s regiónom a dedinou, z ktorej pochádzajú, a to tam ľudí nepritiahne.
Viedeň sa profiluje ako vinárske mesto, ale veď aj Bratislava je vinárske mesto.
Každý druhý Pražan alebo Viedenčan vám povie, že má na Morave alebo niekde v Rakúsku svojho vinára, ku ktorému chodí na víno. V Bratislave som sa s tým nestretol. Ľudia poznajú známych vinárov, ale chodiť k niekomu do pivničky na víno, to tu akoby neexistovalo. Viedeň sa napríklad hrdí tým, že je jediné hlavné mesto na svete, ktoré má vinohrady. Viem minimálne o dvoch ďalších mestách. Vinohrady má aj Praha a Bratislava ich má určite toľko ako Viedeň, ak nie aj viac. Viedeň to však vie marketingovo využiť, robí ju to jedinečnou. Bratislava to nerobí, čo je škoda.
Vinári však tvrdia, že mať stále otvorené pivnice sa im neoplatí.
Možno sa naozaj nevedia dohodnúť medzi sebou, lebo sa necítia ako kolegovia, ale ako konkurenti. Mám pocit, že spolupráca medzi vinármi tu veľmi nefunguje. Neviem prečo. Všade vo svete existuje nejaká rivalita medzi nimi, ale väčšinou to chápu tak, že žijeme v tomto regióne, robíme víno a musíme robiť veci spoločne, aby sme sa dokázali v tej obrovskej konkurencii presadiť. Lebo keď každý niečím prispeje, z úspechu budeme profitovať všetci.
Čo to môže zmeniť?
Podľa mňa do istej miery napríklad aj komunálna politika. Ak majú niekde schopného starostu, ktorý dá vinárov dokopy, on môže byť inšpiráciou. Keď povie, urobíme to a to, môže pripraviť nejakú pôdu, aby sa tam niečo začalo diať. Veľmi záleží aj na tom, do akej miery sú vinári ochotní do vínneho turizmu investovať. No treba povedať, že prvé lastovičky už existujú aj na Slovensku.
Funguje to inde cez nejaké združenia, alebo aké formy spolupráce máte na mysli?
Konkrétny príklad – Aliancia V8 na Morave. Je to síce voľné združenie vinárov, ale vo finále všetci dodržiavajú nejaké pravidlá. Všetci sa cítia ako konkurenti, ale vedia, že keď budú komunikovať cez V8, ktorá ich zastrešuje marketingovo, sú na tom lepšie, ako keby fungoval každý osobitne. Lebo vtedy nikdy nedokážu to, čo všetci spolu. Nehovorím, že je to ideálne spojenie, ale je to jeden z príkladov, že to môže fungovať. Postupne vznikajú na Morave aj ďalšie združenia a získavajú si kredit.
- Milan Fifka je riaditeľ spoločnosti IN VINO Trading, ktorá dováža a distribuuje zahraničné a slovenské vína na Slovensku. Je milovníkom vína, predtým pracoval na rôznych pozíciách vo firmách s rýchloobrátkovým tovarom. Pochádza z Moravy, žije striedavo na Morave a na Slovensku.
