Jaroslav Ostrožovič dnes vidí budúcnosť slovenskej tokajskej oblasti aj vo vínnej turistike. Podľa neho je to niečo ako snehová guľa, na ktorú sa nabaľujú iné doplnkové služby – ubytovanie či stravovanie. Takáto turistika má navyše dlhodobú perspektívu a prospeje nielen vinárom na východe Slovenska, ale celej krajine.
Súvisiace články
Pochádzate z vinárskej rodiny?
V podstate áno, ale v časoch socializmu je ťažko hovoriť o klasických vinárskych rodinách. Vinári sa venovali svojej práci skôr na záhumienkoch alebo v rámci štátnych podnikov. Ja som zo Slovenského Nového Mesta a v tejto oblasti mal vinice za humnom takmer každý. Môj otec mal vysadený vinohrad od polovice sedemdesiatych rokov.
Chodili ste na strednú vinársku školu do Modry a rodičia vám za maturitu kúpili vinicu. Dalo sa to vtedy?
Malé, niekoľkoárové vinohrady sa dali kúpiť. Iba pôda, na ktorej hospodáril štát, sa kúpiť nedala. Otec mal vysadené štyri áre vinohradu a na moju prosbu prikúpil v roku 1983 ďalších sedem árov.
Akú rozlohu máte dnes?
Máme 45 hektárov viníc. Z toho desať hektárov je mladých viníc do troch rokov. Na výsadbu je pripravených ďalších desať hektárov. Treba však povedať, že naše staré vinohrady nie sú všetky v dobrej kondícii. Musíme ich postupne obnovovať, teda klčovať a vysádzať nové.
Začínali ste naozaj s piatimi sudmi na víno?
Doslova. Zo začiatku sme pestovali hrozno a dorábali víno pre vlastnú spotrebu a pre rodinu. Postupne sme časť vína predávali známym, priateľom. Neskôr sme hrozno dokupovali od susedov a produkciu sme zvyšovali. Osemdesiate roky boli dobré časy. Predávali sme víno aj podnikom, aj na rodinné oslavy.
Na začiatku deväťdesiatych rokov ste začali podnikať. Potrebovali ste si v tom období požičiavať peniaze z bánk?
Nešli sme cestou úverov. Trošku sme sa ich aj báli. Budovali sme firmu pomaly a postupne a všetko, čo sme zarobili, sme do nej znovu vracali. Prvý veľký úver, okolo milióna korún, sme si zobrali až v roku 1996 na rekonštrukciu objektu, kde sú teraz kancelárie.
Mali ste pri rozširovaní vinohradov problémy s výkupom pozemkov?
Do roku 1996 sme boli viac nákupcovia hrozna. Pozemky sme preto neriešili. Nebol na to ani dostatok finančných zdrojov. Vinice sme mali v prenájme a až neskôr sme ich začali postupne kupovať. Eufória ľudí zo začiatku deväťdesiatych rokov, ktorí si brali vinohrady späť do užívania, postupne upadala. Zistili, že s vinohradom je kopec roboty a nie je to med lízať. Tiež si uvedomili, že na vinohradoch sa nedá veľmi rýchlo zbohatnúť. Preto ku koncu storočia už vinohrady predávali aj tí, ktorí to zo začiatku nechceli. Dnes už obhospodarujeme 95 percent vlastných vinohradov a zvyšok si prenajímame.
Aké sú náklady na výsadbu jedného hektára viníc?
V súčasnosti môže lacný variant hektára vinice stáť od 500- do 600-tisíc korún. Ak však chcete naozaj dobrý vinohrad, investujete do predprípravy pôdy a dôkladne zlikvidujete staré kry, tak sa dostanete na 800-tisíc až milión korún. A potom chce niekto lacné víno. Dobré víno nemôže byť lacné.
A aká je návratnosť takto investovaných peňazí?
Je to rôzne. Záleží na tom, či chcete iba predávať hrozno alebo aké kvalitné víno chcete vyrábať. Optimisti hovoria o desiatich rokoch, realisti od 15 do 30 rokov.
Jaroslav Ostrožovič
študoval na Strednej ovocinársko-vinárskej škole v Modre a na Vysokej škole poľnohospodárskej v Lednici na Morave. Od roku 1990 podniká s vínom v slovenskej tokajskej oblasti. Dnes jeho firma sídli v dedine Veľká Tŕňa. Obhospodaruje 45 hektárov vinohradov. Produkcia aj s hroznom nakúpeným od stálych dodávateľov bola v roku 2006 dvestotisíc litrov vína. Venuje sa aj vínnej turistike. V areáli jeho podniku nájdete nielen výrobnú halu, mechanizačné stredisko, skladové priestory, ale aj Tokajský dom s tristo metrov dlhou pivnicou v hĺbke trinásť metrov pod zemou.Vo firme pracuje aj vaša manželka. Ste teda rodinná firma, ale potrebujete zamestnávať aj iných ľudí. Je ťažké nájsť tých kvalitných?
Iste to nie je ľahké. Vinárske školstvo v neďalekých Viničkách má po úpadku vinohradníctva málo žiakov a záujem sa nezvyšuje. Veľa ľudí u nás chce robiť, ale keď neovládajú základy vinárskeho rezu, treba ich to naučiť. Ja si musím zamestnancov vychovať. Zamestnávame väčšinou miestnych ľudí.
Kedy ste prišli na to, že nestačí iba vyrábať kvalitné víno, ale je potrebné ho vedieť aj spropagovať a predať?
Tušil som to od začiatku podnikania. Veľa som cestoval, videl som, ako to funguje v zahraničí. Marketing robí s predajnosťou veľa. Darmo máte dobré víno, keď o ňom nikto nevie. Okrem reklamy sme sa od roku 2003 začali intenzívnejšie venovať vínnej turistike a týmto smerom chceme ísť aj do budúcnosti.
Masovú turistiku asi robiť nemienite, že?
Zatiaľ nie sme technicky vybavení na veľké množstvo turistov. Sme schopní urobiť program pre 40 až 50 ľudí. Máme desať postelí a ubytovanie plánujeme rozšíriť na tridsať miest. Zvládneme preto tak jeden autobus denne. Radi by sme boli aj dvom, ale je otázne, či sa nestratí kúzlo osobného prístupu. Ale vravím, nikdy nehovor nikdy.
Víno distribuujete najmä do vinoték na východnom Slovensku. Je ťažké sa presadiť na západe krajiny?
Máme dílerov aj na západe, ale domáci tam majú lepšie pozície. Aj tamojší spotrebitelia chcú skôr regionálne vína. Ale možno je to aj naša chyba a musíme pridať na marketingovej intenzite.
Propagujete svoje víno aj v zahraničí?
Všetko víno sa dá predať aj na Slovensku, pretože dopyt je tu veľký. Z tohto hľadiska tlačiť sa do zahraničia nie je potrebné. Ale na druhej strane človeka lákajú nové trhy a chce si urobiť imidž. Takže skúšame aj export.
Nemá význam sa presadzovať ako regionálne víno z Tokaja a spolupracovať s Maďarmi?
Myslím, že nie. Tokaj je potrebné prezentovať ako slovenské víno zo Slovenska.
Spolupracujete s inými vinármi z vášho regiónu?
Áno. Založili sme Združenie výrobcov tokajských vín, organizujeme Dni otvorených pivníc a strážime si našu spoločnú ochrannú známku – slovenský Tokaj.
Čo je najdôležitejšie pri výrobe tokajského vína? Klasické drevené sudy, pivnice s plesňou alebo pôda?
Všetky faktory musia vzájomne pôsobiť. Patrí k nim aj špecifičnosť tokajského regiónu a jeho klíma. Tým najdôležitejším faktorom je podľa môjho názoru kvalitná surovina – hrozno. Stále je platný starý výrok, že kvalita sa rodí už vo vinici!
V Maďarsku investovali do tamojších viníc zahraničné firmy, ktoré majú nové technológie. Ako ovplyvňujú charakter vína?
Sú dva tábory. Tí, ktorí uznávajú aj moderné technológie, a tí, ktorí veria iba tradičným metódam výroby vína. Prístup modernistov k Tokaju je iný, a preto vyrábajú víno iného charakteru ako v minulosti. To neznamená, že ich Tokaj je horší, len je iný. Viac ovocnejší. Dôležitejšie je však to, že zahraniční investori otvorili cestu exportu pre maďarské vína.
Do firmy Tokaj & Co v susednej Malej Tŕni vstúpil silný investor Vitis Pezinok. Čo od nich očakávate? Pohne sa dopredu sceľovanie vinohradov, zlepší sa propagácia v zahraničí alebo sa zmodernizuje technológia výroby?
To je skôr otázka priamo pre nich. Keď máte finančné zázemie, investovať do technológií nie je až taký problém. (Podľa týždenníka TREND chce Vitis investovať okolo sto miliónov korún do nových technológií a agroturistiky – pozn. Profit). Ale so sceľovaním vinohradov to asi nebude ľahké. U nás, na rozdiel od Maďarska, je pôda viac rozdrobená a zaujímavé celky nie sú k dispozícií pre domácich ani zahraničných investorov.
Nebojíte sa ich ako konkurencie?
Každý nový producent vám ukrojuje z koláča, ale väčšiu hrozbu vidím v lacnom dovoze.
O vás sa investor nezaujímal?
Nie, a ani neplánujeme našu firmu predávať.
Plánujete rozširovanie výroby?
Nie. Skôr chceme doriešiť vyššiu sebestačnosť v surovine. Radi by sme spracúvali 60 až 70 percent vlastného hrozna. To znamená aj prikúpenie ďalších vinohradov. A to je náročné nielen investične, ale aj na kvalitnú pracovnú silu. Podiel ručnej práce, najmä v prvom až štvrtom roku po výsadbe, je vo vinici neodmysliteľný.
Foto - Ivan Fleischer
