Kimono, harakiri, gejša, karate, kamikadze, Toyota. Myslel som si, že o Japonsku toho viem dosť. Parafrázujúc Jana Wericha musím konštatovať, že všetko je inak.

Gurmánske hody.

Vchádzame do reštaurácie. Ešte pred vchodom si vyberiem z vystaveného menu. Je vo vitríne a maketa jedla sa na 99 percent podobá tomu, čo sa naozaj na tanieri objaví.

Pri príchode do reštaurácie vás hlasno pozdravia Irašaimasééééé, úctivo sa ukláňajú a podávajú vám ošibori (horúci uteráčik). Odporúčam navštíviť reštaurácie typu Izakaja, Šokodo, Okonomiaki, Jakitori a ochutnať vyprážanú tempuru, vynikajúce surové suši a sašimi. Kto má chuť na špeciality, potom je ideálne unagi – úhor a jedovatá ryba fugu.

Na ostrove Mijadžima je veľa reštaurácií, ktoré sa špecializujú na ustrice. Na jedlo v reštaurácii sa v Japonsku vlastne nečaká, servírujú ho veľmi rýchlo.

Jedinou výnimkou bolo fugu. Cyankáli je oproti jedu tejto ryby sirupom proti kašľu.

Keď pred pár rokmi priamo v reštaurácii skonal po jej konzumácii známy operný spevák, ryba sa stala ešte populárnejšou. Čakal som asi 40 minút, bol som veľmi hladný, ale kuchára som nesúril.

Len nech nie je preboha nervózny... Mäso bolo biele bez výraznejšej chuti, ale stálo to za to.

Metro a natláčatelia.

Na Slovensku vraj metro mať nebudeme. Ale všetci ho dobre poznáme. Aj ja som si myslel, že metro poznám. Praha, Moskva, Paríž, Londýn, Berlín, New York či Taškent, Kalkata, teraz už aj Dillí.

Keď som však uvidel plánik metra v Tokiu a Osake, zdalo sa mi, že vytlačili omylom desaťkrát toľko čiar. Dráhy metra sú štátne, ale aj súkromné.

Metro je čisté, interiér a farba vozňov korešponduje s farbou čiary, ktorú nájdete na mapke. Chodí presne, ľudia v ňom sú slušní.

Je zaujímavé, že o polnoci prevádzku nekompromisne končí. To, čo zažijete v metre v rannej špičke, zasa spadá do javov čisto japonských. Pracovníci v bielych rukavičkách – natláčatelia – naprešujú cestujúcimi vagón do prasknutia.

Kapsuly pre opilcov.

Hotely majú v Japonsku vyššiu úroveň než kdekoľvek inde na svete. Japonci to konštatujú s úplnou samozrejmosťou.

Mám však na mysli služby, a nie zlaté kľučky na dverách. V hoteli strednej triedy je klimatizácia, televízor, chladnička, rádio a kávovar samozrejmosť.

Vždy dostanete holiace potreby, veci na kompletnú osobnú hygienu, fén a kimono. Vždy nájdete topánky na prezutie (väčšinou sú však malé) a na toaletu sa bojíte ísť.

Už keď si sadnete na dosku, spustí sa mechanizmus, ktorý dosku vyhrieva, vypúšťa príjemné vône, pripraví sa zabudovaný bidet. Následne sa doska sama očistí.

Prečo nemať najlepšie služby na svete, myslia si Japonci. Prečo čosi nedotiahnuť ďalej, než sú toho schopní ostatní.

Raňajky dostanete v západnom štýle – slaninu s vajíčkami a podobne, ale vždy s čerstvými džúsmi (hovorím o hoteloch strednej a vyššej triedy a o lacných hoteloch riokanoch) a vynikajúcou kávou Blue mountains z Jamajky, ale aj surové ryby, polievku miso atď.

Keď japonský muž natiahne schôdzku so svojím obchodným partnerom a zatvoria mu metro, cesta taxíkom domov na predmestie by ho vyšla tak draho, že radšej ostane spať v centre. Vtedy využije tzv. kapsulový hotel.

Pripomína včelie plásty či boxy na klinike patológie. Jednoducho je stvorený na to, aby ho zvedavý Slovák vyskúšal.

Na recepcii dostanete kľúč a prezujete sa do papúč. Na prízemí máte zároveň skrinku, kde si necháte aktovku a prezlečiete sa do kimona.

Na hornom poschodí sú kúpele a sauna, kde sa stretnú všetci muži bez rozdielu hodnosti a spoločenského postavenia tak ako ich pánboh stvoril.

Potom už zostúpite na svoje poschodie do svojho radu a vleziete si do plástu, truhly či kapsuly. Zabuchnúť za sebou nemôžete, nie je tu žiaden kryt ako na ponorke, iba bambusová roleta.

Samovrážd je v Japonsku aj tak dosť a hotel zrejme nechce mať problém s podnapitými zakomplexovanými podnikateľmi. K dispozícii máte televízor, rádio, budík, lampičku.

Všetko je sterilne čisté a zabudované. Vystrieť sa tu dá bez problémov, ale len ležmo. Postaviť sa nemožno, nanajvýš posadiť.

Aj keď som ako cudzinec dostal protekčné miesto úplne v rohu, aby ma rušili čo najmenej, spánok to nebol bohvieaký. Raz stačilo. Ale kto chce, dostane ráno čistú košeľu a kravatu – nikto nespozná, že to večer predtým prehnal.

Mesto mrakodrapov.

Najdrahšie mesto sveta, najväčšie mesto sveta, ale asi ste nepočuli, že aj najkrajšie mesto sveta.

Mne sa však Tokio naozaj veľmi páči. Je úchvatné. 35 miliónov obyvateľov v druhej najväčšej ekonomike sveta vytvára taký ohromný kompilát, že Tokio musí chytiť za srdce každého. Kto teda na to má.

Prenajať si sprievodcu na 3 hodiny stojí 20-tisíc Sk. Pivo v reštaurácii vyjde na tisíc korún, pokuta za alkohol za volantom 6-tisíc USD.

Suši je tu však lacnejšie ako na Slovensku a hlavne čerstvejšie. Ak máte kde bývať a dopravu máte zabezpečenú, dá sa tu existovať relatívne lacno.

Tokio je obrovský zhluk mrakodrapov postavených na rovine. Dom na dome, ulica na ulici, mrakodrap na mrakodrape. Tých zopár cintorínov a parkov medzi domami nevidieť.

Inde vidíte na okraji les, koniec mesta, lúky. V Tokiu vidíte iba domy a domy a ulice a továrne s vysokými komínmi na obzore.

Iba najvyšší vrch krajiny Fujisan trčí ešte aj nad mrakodrapmi a komínmi. Na druhej strane mesta je oceán.

Nedá sa nevidieť.

V Tokiu je nevyhnutné pozrieť si záhrady kráľovského paláca, Ginzu – Champs Élysées Tokia či chrám Asakusa. Ak sa vám bude zdať mesto príliš fungujúce, príliš neázijské, odporúčam navštíviť rybí trh.

Cestovateľské príručky píšu, že sa navštíviť nedá, nám sa to však opakovane podarilo. Nevýhodou je, že budete musieť skoro vstávať.

Odmenou je nečakaný zážitok. Najväčší rybí trh na svete. Najčerstvejšie suši, aukcia tuniakov, morské potvory, ktoré ste ešte nemohli vidieť...

Hlavné mesto je – ako v každej krajine – štátom v štáte. Ak však chcete spoznať viac, vyberte sa na tzv. zlatú cestu Japonskom.

Stačia vám na ňu necelé dva týždne. Uvidíte množstvo pamiatok, odporúčam Naru, ktorá bola prvým hlavným cisárskym mestom, a najväčšiu drevenú stavbu sveta – budhistický chrám Todaidži.

Aby to nebolo iba o pamiatkach, môžete si do cesty vložiť návštevu Japonských Álp a starobylých dediniek v dištrikte Hida. Takayama je ten najlepší príklad.

Hirošima má južanský nádych a pri porovnaní s Tokiom sa tu človek cíti, ako keby prišiel z Nemecka do Francúzska. Ležérna elegancia.

Icukušima je zase šintoistická brána torii, najfotografovanejší objekt celej krajiny. Najkrajší hrad Himedži uvidíte cestou z Hirošimy na osacké letisko.

Zlatá cesta vám ukáže z Japonska veľmi veľa a odpovie na mnoho otázok. Aj na tú najzákladnejšiu – prečo sú práve Japonci takí úspešní? Cesta po Japonsku tak na podnikateľa pôsobí jednoznačne inšpiratívne...

Autor je spolupracovník TRENDU a cestovateľ.

Foto – Ľuboš Fellner, Profimedia.cz