“Som čistý vinicola.”
Eduard Šebo, vyštudovaný filozof a majiteľ viacerých veľkých firiem, stojí pred rodinným rodostromom a za vinicolu, teda vinohradníka sa označuje s viditeľnou hrdosťou . Znie to zvláštne, keď viete, kto je a čo všetko má za sebou.
Vysoký, na vinohradníka vcelku švihácky oblečený, hoci dnes už aj hodne prešedivený chlapík, prstami donekonečna blúdi po vetvách svojho rodokmeňa. Spolu s dvomi staršími synmi a, samozrejme, genealógom, ho zostavili, rozkreslili a nechali vypáliť v modranskej Majolike a potom osadili v zadnej časti dvora tzv. Vinohradníckeho domu u Šebov. Celkom sa na ňom bavia.
“Je nás tu 396, a z tohto rodostromu vieme, že medzi nami boli keramikári, murári, učitelia, policati, je tam aj futbalista Filip Šebo, a samozrejme vinohradníci. Všetci moji priami predkovia pracovali vo vinici a vyrábali víno,“ hovorí E. Šebo a ukazuje aj na meno Ladislav Šebo. Zakladateľ Karpatskej perly je jeho bratranec. “Rodokmeň poskytuje veľa zaujímavých informácií o živote našich predkov. Vidno, ako úpenlivo dbali na opakovanie sa rodičovských mien, koľko mali detí, žien, akého veku sa dožili... Je napríklad zaujímavé, že v zoznamoch ľudí, ktorí zomreli na mor, sa zo Šebovcov nikto nenachádza, no zato vo vojnách sme už takí úspešní neboli,“ pokračuje v rozprávaní.
Chvíľami vtipkuje, chvíľami je vážny: “Keď si predstavíte tých ľudí z rodokmeňa, nemôžete to viac brať na ľahkú váhu. Pre mňa je to odkaz, čoho sa mám držať.” Ono vinicola – vinohradník, sa v rodostrome vykreslenom na rastline viniča v Modre opakuje prinajmenej raz v každej generácii. Prvý raz pri mene Lukáš Šebo, narodený 1592.
V časoch socializmu Šebovci mali vinice ako hádam všetci starí Modrania, ale iba 10 árov, a to takých, ktoré im vyčlenilo družstvo. Sám E. Šebo sa však v tomto období vinohradníctvu nevenoval. Vyštudoval filozofiu, zostal na univerzite ako ašpirant a funkcionárčil v SZM. Ale koreň vinohradníka bol kdesi hlboko v ňom, pretože keď sa mu v roku 1983 narodil prvorodený syn, ako inak Edurad, vysadil na jeho počesť vinicu.
Potom prišla revolúcia a on sa dal sceľovať 3,5-hektárový grunt po dedovi Jánovi Šebovi – od súrodencov, bratrancov…. “Začal som podnikať. Firma sa volala SHR (samostatne hospodáriaci roľník – pozn. eTREND) Eduard Šebo a ako jediný v okrese som sa pokúšal o subvenciu v rámci takzvanej štátnej podpory rodinných fariem. Uspel som a kúpil som traktor, postrekovač, pluhy…”
Na tomto mieste musíme odbočiť. Dnešná šebovská firma Chateau Modra už vyzerá inak ako SHR. Už má aj človeka, ktorý v nej má v náplni práce starostlivosť o dobré meno firmy, komunikáciu a marketing. Je to Edov druhý syn Karol. A on pri nasledujúcich slovách spozornel:
“Mysleli si o mne, že som blázon. Dovtedy som, ako všetci, chodil slušne oblečený a býval v bytovke. A teraz som kúpil traktor a spolčil sa vraj s opilcami, čo sa nalievajú vínom. Načisto som sa v očiach niektorých ľudí deklasoval, vrátane mojej prvej ženy,” vysvetľuje otec a syn, strážiaci dobré meno firmy, len krúti hlavou.
“Socializmus ideou megalomanskej vinárskej veľkovýroby narobil strašné škody. Zničil množstvo krásnych viníc. Potom ale prišla opäť ďalšia ideológia a ja som sa vlastnou skúsenosťou presvedčil, že aj projekt malých rodinných fariem je v takýchto podmienkach samovražedný. Tri a pol hektára ma ako vinohradníka nedokázalo uživiť.”
Skúsil sa znova presadiť myslením a organizovaním. Otvárala sa kupónová privatizácia, s kamarátmi rovnakého zmýšľania skúsili obchodovanie na vytvárajúcom sa kapitálovom trhu, s investičným privatizačným fondom skúpili prvé balíky akcií. Budúcnosť videli najmä v potravinárskych podnikoch. Keď sa zakladala asociácia investičných fondov a investičných spoločností, akosi naňho padlo, že má pripravovať dokumenty. Tak sa stal členom predstavenstva asociácie, prichádzal do styku s najväčšími investičnými spoločnosťami a v roku 1995 nastúpil na dva roky ako viceprezident k slovenským “harvardom”. “Až táto práca mi ukázala svet veľkých peňazí, burzy, majetkové transfery a výrobné projekty,” priznáva.
Približne v tom čase vytvorili so skupinou obchodníkov s cukrom plán na podnikanie v cukrovarníctve. Viaceré slovenské cukrovary boli pred bankrotom. “Mal som šťastie, že som stretol Františka Kováča, ktorý bol generálnym riaditeľom Slovenských cukrovarov,” spomína. F. Kováč sa stal technickým mozgom, E. Šebo organizoval, skupoval akcie. Podniky skonsolidovali, postupne dokázali dať do jednej štruktúry 60 percent výroby cukru na Slovensku. A v najlepšom čase ich predali Nemcom za pol miliardy korún. “V pravý čas. Neustále zhoršovanie obchodných podmienok a predaj produkcie v akciách vedie z dlhodobého hľadiska k strate rentability výrobcov, čo ich zasa núti meniť zloženie produktov… Až sa jedného dňa zistí, že potraviny sú podvod,” hrmí E. Šebo a syn Karol by tie slová isto rád zjemnil.
Peniaze z predaja cukrovarov umožnili Šebovi vrátiť sa k svojmu snu. Založil Vinohradnícku spoločnosť Modra, neskôr premenovanú na marketingovo a medzinárodne lepšie znejúce Chateau Modra a v roku 2002 začali vysádzať vinohrady, ale už vo veľkom. V troch oblastiach – Malokarpatskej (Modra a Pezinok), Nitrianskej (Horná Malanta pri Nitre) a Južnoslovenskej (Galanta, Hubice) mali dovedna neuveriteľných zhruba tisíc hektárov, čím boli a stále sú najväčšími pestovateľmi hrozna na Slovensku. Vysádzali najmä tradičné odrody a trochu novošľachtencov. Vinice zásobujú nielen Chateau Modra, ale aj sesterský podnik Víno Nitra, ktorý spoločne s Levickými mliekárňami, Protetikou či viacerými nehnuteľnosťami patrí tiež do Šebovho portfolia.
Lenže tých tisíc hektárov bol stav pred krízou.
“Aj v oblasti vinohradníctva a vinárstva platí, že nie je problém dorobiť víno, ale predať ho. Koncentrácia obchodných štruktúr však dosiahla taký stupeň, akého výroba nie je schopná,” zdôrazňuje E. Šebo. “Preto nemôže byť týmto štruktúram partnerom. Na vinohradníctve možno najlepšie vidieť prepad a úpadok slovenského poľnohospodárstva. Z 33-tisíc viníc v roku 1990 má dnes Slovensko menej ako 10-tisíc hektárov. Je to katastrofa, kam nás naša vlastná nekultúrnosť a neúcta k minulosti dovádza.”
E. Šebo na tradícii stavia. Chce vybudovať silnú značku Chateau Modra a svoje vína – vychádzajúc z rodokmeňa - označuje ako vína X. generácie a dokonca XI. generácie, ktorú už reprezentujú Eduard ml., Karol a po nich zrejme budú aj dvaja ešte mladší bratia Michal a Ján.
Lenže ani Šebovci so Chateau Modra a Vínom Nitra za chrbtom nemali na to, aby ďalej udržiavali takéto obrovské plochy a ľudí pre nich. Sto hektárov už vyklčovali, dvesto dali do “extenzívneho režimu”.
Je to ústup z gigantických plánov?
Šebovci tvrdia, že “jedinou možnou ochranou pred nekultúrnosťou vlastných je útek do sveta”. Skoncentrovali sa na Čínu, na provinciu, ktorá síce nie je vhodná na pestovanie viniča, ale má takmer 80 mil. obyvateľov. “Je zaujímavé, že už i tam je nemálo ľudí, ktorí rozumejú vínu a vedia ho aj oceniť. Preto sa chceme na tomto trhu orientovať na predikátne vína a ponúknuť vína s európskym pôvodom. Teraz v lete by čínska strana chcela, aby sme spoločne poklopali základný kameň spoločného závodu v Číne“, hovorí K. Šebo. “Výhľadovo sa bavíme o kapacite 5 miliónov litrov ročne a boli by sme radi, keby to tak išlo. Dohodnutý objem na tento rok je 300-tisíc litrov.”
E. Šebo sa tohto kroku neobáva: “Základom, na ktorom tam staviame, je Družstvo československo-čínskeho priateľstva, to funguje už 65 rokov. Pre Číňanov sú tradície všetkým, vidieť to aj z ich reakcií, keď si prezerajú náš rodokmeň. Obradnosť, ktorá sa u nás môže javiť ako strata času, vychádza z Konfuciovej filozofie a je pre nich nesmierne dôležitá. Vlastne, aj ja som jej veľkým stúpencom a o tom všetko je rodokmeň, vinohrady a Modra.“
