K. Zollman spojil svoje sily s novinárom Paulom Raeburnom a napísali knihu The Game Theorist’s Guide to Parenting: How the Science of Strategic Thinking Can Help You Deal with the Thoughest Negotiators You Know – Your Kids, ktorá sa snaží aplikovať poznatky teórie hier do výchovy detí.
The Game Theorist’s Guide to Parenting
Teória hier sa začala rozvíjať od roku 1944, keď dvojica ekonómov John von Neumann a Oskar Morgenstern publikovali knihu Theory of Games and Economic Behavior. Položili tak základy vedeckej disciplíny, ktorá skúma interakciu ľudí – či už pri konfliktoch alebo spolupráci.
Predpokladom je, že ľudia dokážu odhadnúť, ako sa ostatní pri interakciách zachovajú. Na základe toho dokážu vyvinúť rôzne stratégie, aby dosiahli požadovaný výsledok. Spája tak poznatky matematiky, logiky, ekonómie či psychológie. Keďže výchova detí a každodenná interakcia s nimi taktiež súvisí s riešením konfliktov a dosahovaní kompromisov, teória hier nájde svoje uplatnenie aj tu. Koniec koncov, prezývaná je aj ako veda strategického myslenia.
„Na teórii hier je naozaj zaujímavé to, že berie rôzne spoločenské javy, ktoré sa nezdajú byť vôbec podobné a spája ich pod jednu strechu. Môžete vidieť, že problém, ktorý máte v práci, problém, ktorý máte doma, problém, ktorému čelia prezidentskí kandidáti, je v určitom zmysle príkladom tej istej veci. Môžete spojiť všetko dohromady, a to vám umožní presúvať myšlienky z jedného miesta na druhé,“ vysvetľuje K. Zollman.
Hľadanie win-win riešení
Cieľom knihy nie je urobiť z vás manipulátorov. Ako vravia jej tvorcovia, deti len chcú dosiahnuť iné veci, ako vy. Rodičia chcú, aby si ich ratolesti spravili domáce úlohy, ony sa chcú ale hrať. Deti sa hádajú o to, kto sa bude hrať s danou hračkou a rodičia chcú, aby sa hádať prestali.
„V každom z týchto rozhodnutí sú dve strany, ktoré chcú mierne odlišné veci. Teória hier môže pomôcť rodičom nájsť cesty na vytvorenie situácií, keď sú obe strany spokojné s výsledkom,“ popisuje K. Zollman v rozhovore pre Mind Your Decisions.
Ďalej hovorí, že nie je potrebné neustále využívať tresty, ale snažiť sa vytvoriť rozhodnutia, ktoré povedú k takzvanej win-win situácii. „Nie je to o rodičoch, ktorí prekabátia svoje deti a ‚porazia‘ ich. Používame teóriu hier vedúcu k nájdeniu win-win riešení – takých, kde aj rodičia aj deti sú spokojní s výsledkom. A to je výhra v rodičovstve,“ vysvetľuje K. Zollman.
Ako popisuje v rozhovore pre Slate, príkladom môže byť klamanie. „Klamanie v konečnom dôsledku vzniká, pretože jedna strana má túžby, ktoré sú v konflikte s druhou stranou,“ hovorí K. Zollman.
Dieťa sa môže chcieť vyhnúť robeniu domácich úloh, rodičia chcú, aby ich robilo. Rozdielne záujmy prinášajú dieťaťu stimul, aby klamalo – napríklad, že žiadne nemá. V takýchto prípadoch je potrebné zmeniť motívy dieťaťa, aby sa naučilo, že klamanie zmysel nemá.
„Rodičia poznajú staré stálice – odmeňovať úprimnosť, alebo trestať klamanie. Ale sú aj iné. Keď som bol na strednej škole, zvykol som klamať a hovoriť rodičom, že domáce úlohy nemám. Rodičia ma ale donútili sedieť a študovať dve hodiny každý deň bez ohľadu na to, či som povedal, že domáce úlohy mám. To mi vzalo výhodu klamania, a teda ma urobilo úprimnejším,“ hovorí K. Zollman.
Iná metóda proti klamaniu môže byť pýtanie sa detailných otázok. Ak si vybudujete reputáciu „spovedača“, vaše dieťa bude vedieť, že príprava na potenciálnu lož zaberie mnoho mentálneho úsilia a napriek tomu možné odhalenie.
Problém: Kto sa môže ako prvý zahrať na PlayStation? (+ podobné situácie s nedeliteľnými vecami)
Skúste aukciu. Nechajte vaše deti, aby „prihadzovali“, až kým jeden z nich nezvíťazí. Z ekonomického hľadiska je tak dosiahnutá rovnováha, pretože sa vec dostane najskôr ku dieťaťu, ktoré si ju viac cení.
Deti, samozrejme, nemusia prihadzovať len peniaze, môže ísť napríklad o smeny pri umývaní riadu alebo vysávaní bytu. Ak chcete svoje deti rozhýbať, do aukcie môžu pridávať napríklad aj počet klikov alebo brušákov.
„Z testovania niektorých techník s mojimi chlapcami (9 a 6 rokov) mám zmiešané výsledky. Aukcie niekedy fungujú. Značný problém ale je, že si nie sú rovní – starší si môže ľahšie vyvinúť rôzne stratégie ako ten mladší. Predpokladám, že aukcie budú fungovať lepšie za niekoľko rokov, keď vekový rozdiel nebude hrať takú rolu,“ povedal P. Reaburn pre Slate.
Problém: To nie je fér! (Ako dosiahnuť spravodlivosť, aby ani jedno dieťa nemalo pocit neférového zaobchádzania)
Podľa K. Zollmana existujú dva zmysly pre férovosť, ktoré vyvstávajú v rôznom veku. „On dostal viac ako ja,“ sa objavuje už vo veľmi nízkom veku a podľa niektorých odborníkov je táto závisť bežná aj u primátov. Druhý zmysel pre férovosť, teda „nie je fér, že som dostal via ako on,“ prichádza vo veku približne 7 až 9 rokov.
„V knihe hovoríme o tom, ako rodičia môžu rozdeľovať, aby nedošlo k závisti. Také sú situácie, keď si ani jedno dieťa nemyslí, že druhé dostalo viac. Jedno z riešení je metóda „ja krájam, ty vyberáš.“ Teda jedno dieťa rozdelí kolekciu žiadaných vecí na dve a to druhé si vyberie, ktorú chce. Táto stratégia funguje, či už si rozdeľujú hračky, koláče alebo hry,“ hovorí k metóde K. Zollman.
„Ja krájam, ty vyberáš, funguje dobre, pokiaľ sa striedame v tom, kto krája a kto vyberá. Snažiť sa ich presvedčiť, že je lepšie rozdeliť sa napríklad s bonboniérou, funguje, ak vysvetlíme, že podobná situácia nastane opäť a výhody tak môžu byť aj obrátené,“ dodáva skúsenosti z praxe P. Reaburn.
Problém: (Ne)dôveryhodné vyhrážky (Deti vedia, kedy sú vaše hrozby prázdne)
„Napočítam do tri a ideme,“ je klasickou vyhrážkou rodičov. Je to len prázdna hrozba – vaše dieťa vie, že chcete dopiť kávu, ešte dojesť koláč a porozprávať sa s kamarátmi. Ak aj teda narátate do tri, nikam nepôjdete, pretože to nie je ani vo vašom záujme.
Podobných prázdnych hrozieb je mnoho – káblovku ani internet neodpojíte, pretože televíziu a wifi používate aj vy. Dlhú cestu autom na dovolenku neotočíte späť domov, vaše dieťa vie, že sa na ňu tešíte aj vy.
„Jednou z hlavných myšlienok teórie hier je, že ľudia sú naozaj inteligentní v predpovedaní toho, čo urobia iní. Ak urobíte prázdnu hrozbu, deti rýchlo prídu na to, že to robiť nechcete,“ hovorí K. Zollman pre Triblive.
Vyhrážať sa je jednoduché, zamyslite sa nad situáciou, keď svoju hrozbu budete naozaj musieť splniť. Ak pôjde o niečo, čo vyhovuje vám („nepôjdeme do McDonaldu, ale na sushi,“ ktoré vy máte radi a vaše deti nie), pravdepodobne nebudete svoju hrozbu musieť splniť.
