Pred štyrmi rokmi prebral Jaroslav Žídek reštauráciu hotela Albrecht a ako šéfkuchár a majiteľ v jednej osobe z nej urobil jednu z najúspešnejších (ak nie vôbec najúspešnejšiu) slovenskú reštauráciu. Získala množstvo ocenení, okrem iného aj prvé miesto v rebríčku TREND TOP reštaurácie a darí sa jej aj komerčne. Jej tržby kontinuálne rastú. Aj tento rok bude úspešnejší ako ten predtým.

Jej „duša“ však ku koncu roka z podniku odchádza. „Reštaurácia bude fungovať normálne ďalej, ale už bezo mňa. Kuchyňu povedie môj zástupca. Ja im budem občas vypomáhať, ale už nie ako koncový manažér,“ konštatuje J. Žídek.

Dôvody, prečo sa rozhodol vystúpiť z úspešného projektu, vysvetľuje lakonicky. „Štyri roky práce sedem dní v týždni - stačilo. Aj keď tu nie ste, keďže ide o podnik spojený s vašou osobou, tak mysľou sa ním stále zaoberáte. Fyzicky sa to dá zvládať, ale psychicky som sa dostal na pokraj síl. Posledné mesiace som cítil, že mi akútne hrozí stav vyhorenia a tam sa dostať nechcem. Preto som sa rozhodol v Albrechte skončiť,“ vysvetľuje.

A dodáva, že paradoxne on, ktorý je jednoznačným zástancom toho, že reštaurácie majú mať zatváracie hodiny a pre šéfkuchárske je to absolútna nevyhnutnosť, aby boli otvorené maximálne 4 až 5 dní v týždni, tak ako je to všade v zahraničí, nakoniec robil ako sa hovorí „od nevidím do nevidím“.

Keďže Albrecht je aj hotelovou reštauráciou, zavrieť ju na dva či tri dni v týždni sa ukázalo v slovenských podmienkach ako nemožné, aj keď za hranicami Slovenska malé butikové hotely s týmto konceptom reštaurácií fungujú. „Snažil som sa o nejaké riešenie, ale nevyšlo to,“ hodnotí.

O najbližšom smerovaní má jasno

„Keďže sa naozaj chcem ako sa hovorí resetnúť, vrátim sa v januári do svojich mladíckych liet a pôjdem na stáže do zahraničia. Do Francúzska, do Švédska, do Prahy.“ Perspektívne sa určite chce vrátiť ku konceptu vlastného podniku, ale v malom. Hovorí, že si chce kúpiť nejaký vlastný priestor, kde bude mať k hosťom úplne blízko a konečne sa dopracuje k cieľu, nemať otvorené každý deň. Keďže špičková poctivá kuchárčina je aj o kreativite a na tú treba mať vytvorený priestor.

„Sledujem to v zahraničí a podľa mňa tento trend príde aj k nám – ľudia chcú veľmi kvalitné jedlo, ale už nepotrebujú a nie sú ochotní si priplácať, za tie „kudrlinky“ okolo, aby mali úžasné ambiente a obsluhovalo ich desať čašníkov. Skôr chcú k nemu príjemnú, až rodinnú atmosféru a oceňujú priamy kontakt s tvorcami jedla,“ zamýšľa sa. Vlastná reštaurácia vo vlastnom priestore je ale zatiaľ hudba budúcnosti, dodáva. A čo dovtedy? „Nie som zástanca teórie raz manažér, navždy manažér, viem, že musím zarábať na živobytie vlastnými rukami. Mám ponuky zo Slovenska, z Prahy a Budapešti, niečo z toho dúfam bude,“ hovorí o svojich plánoch.