Varenie musí človeka baviť. Neviem si predstaviť, ako by mohol byť človek dobrým kuchárom a nemal by o svoju robotu záujem. Záujem a s tým súvisiaca ochota tvrdo pracovať i fantázia – to sú veci, ktoré podľa mňa odlišujú dobrých kuchárov od výborných.
Veľa receptov tvorím sám, podľa vlastnej predstavivosti, väčšinou to príde samo od seba. Keď som doma, veľké experimenty v kuchyni nerobím, pretože rodina uprednostňuje klasickú gastronómiu, ako hovoria, bez vymýšľania. Často však doma nevarím z jednoduchého dôvodu – väčšinou som v práci.
Keď mám voľno, najradšej ho trávim v lese. Otec aj starý otec boli poľovníci, odmalička ma brali so sebou do lesa, takže je asi logické, že som túto záľubu po nich zdedil. Pochádzam z Oravy, Roháče poznám za tie roky už ako vlastnú dlaň, je mi známy každý strom.
Tu žije azda všetko, čo v slovenských lesoch a po lúkach behá. Od bažantov až po vlkov a medvede. Poľovnícka vášeň zrejme ovplyvnila, že aj v kuchyni najradšej pripravujem divinu a veľmi rád ju mám aj pred sebou na tanieri.
Niektorí ľudia majú k zverine predsudky, ale podľa mňa je to najlepšie mäso. Najradšej pripravujem z neho minútky, ale výborný je aj pečený mladý diviak, napríklad s brusnicovou omáčkou. Alebo „jagerek“, čo sú vnútornosti, ktoré každý poľovník pripravuje inak.
Vynikajúca lahôdka je aj pečeň, len tak narýchlo orestovaná – pečeň ani jedného chovaného zvieraťa nie je taká lahodná ako pečeň z diviny. Najlepšia je srnčia. Musí byť z mladého zvieraťa, vtedy je to naozaj pochúťka.
Ján Staroň je šéfkuchár reštaurácie hotela Grand v Demänovskej doline, predtým varil v niekoľkých slovenských reštauráciách.
Foto – Soňa Hudecová
